Prečítajte si úvodný text k sérii prednášok BISLA/www.bih.sk k 25. výročiu nežnej revolúcie.
Tak ako sa líšia názory na príčiny vypuknutia 1. svetovej vojny, tak ako prínos či prekliatie Francúzskej revolúcie zostane večnou témou akademických debát, aj rok 1989 a začiatok pádu sovietskeho impéria nie je možné jednoznačne objasniť a zdôvodniť.
Každá objektívna analýza musí obsahovať viac otázok ako odpovedí. Veď ako je možné vysvetliť, že nukleárna superveľmoc, ktorá sa snažila o expanziu a diktátorskú politiku a mohla behom niekoľkých sekúnd zničiť zemeguľu, padla takmer bez jediného výstrelu?
Dva pohľady
Samozrejme, často sa stretávame s názormi ľudí, pre ktorých všetko, čo sa týka zmien v roku 1989, je jasné a priamočiare. Existujú zhruba dva okruhy týchto jasnozrivých expertov. Pre jedných je takmer vždy v pozadí ich stopercentných vysvetlení nejaký druh konšpirácie, no a tam je kľúčový tajný plán, zlý úmysel či podvod. A až ten čo nám to vysvetľuje, konečne pomenúva a usvedčuje vinníkov. Konšpiračné teórie sú však nielen nekonzistentné a nebezpečné, pretože niekoho démonizujú, ale hlavne preto, že z týchto teórií vyplýva, že tí istí konšpirátori manipulujú svet aj dnes.
Na druhej strane existujú takí, pre ktorých tento veľký dejinný tresk nie je dôsledkom konšpirácie, zlovestného plánu, ale naopak, výsledkom triumfálnej snahy jednej osoby. Podľa ich ideologického zamerania zohral hlavnú úlohu jeden z tria: pápež Ján Pavol II., Ronald Reagan či Michail Gorbačov. Táto personifikácia je prirodzená, pretože ešte existuje generácia ľudí, ktorí prežili roky pred rokom 1989 a po ňom a zmenu si vedia vysvetliť len ako geniálny, pragmatický či transcendentálne podkutý plán jedného z týchto hrdinov.
Samozrejme, všetci traja majú svoj podiel na páde železnej opony. Avšak dejiny sa nehýbu v réžii či vedomej či nevedomej snahe jednotlivca. Pozrime sa teda, akú rolu zohrali vďaka svojmu významu a postaveniu tieto tri historické osobnosti a aký podiel mali na páde komunistických režimov.
Pápež Ján Pavol II. tým, že dodal odvahu Poliakom, ktorí vznikom Solidarity v roku 1980 naštartovali masový odpor voči komunistickému režimu. Avšak stačilo by v tom kľúčovom roku 1981, aby Brežnev rozkázal inváziu do Poľska a v komunistickom impériu by sa opäť posilnili najreakčnejšie sily nielen v Poľsku, ale aj v ZSSR. Ten preklínaný poľský premiér generál Wojciech Jaruzelski potlačením Solidarity a nastolením stanného práva vlastne zabránil krvavej občianskej vojne. Solidaritu už však eliminovať nedokázal a tá o niekoľko rokov, keď už invázia z Moskvy nehrozila, dokázala v roku 1988 získať to, čo najviac ohrozovalo komunistický režim — takmer slobodné voľby. (Solidarita v týchto voľbách, okrem jedného komunistického poslanca, samozrejme vyhrala všetky kreslá v Sejme.)
Druhý z troch lídrov, Ronald Reagan, inštinktívne konal ako tvrdý antikomunista, avšak plán jeho konania bola dohoda s „ríšou zla“, a nie jej zničenie. Kategoricky odmietol Willy Brandtovu „Ostpolitik“ -- akceptácia natrvalo rozdeleného bipolárneho sveta a pragmatickú spoluprácu so ZSSR ako stratégia zmierniť utrpenie ľudí za železnou oponou a zároveň zníženie hrozby 3. svetovej vojny. Reagan veril, že toto rozdelenie je anomália a budúcnosť praje demokraciám.
Avšak budúcnosť môže byť aj rok, ale aj celé storočie a Reagan dátum konca komunizmu nikdy nešpecifikoval. Zároveň bol presvedčený, že tak ako na divokom západe, na nepriateľa platí len demonštrácia brutálnej sily. Neutrónové bomby a hviezdne vojny dostatočne vydesili sovietskych lídrov a generálov, aby masívne zvýšili zbrojenie. Bol to vlastne skvelý Reaganov bluf – obe tieto futuristické zbrane sa hodili skôr do hollywoodskych sci-fi filmov než do výzbroje USA. Veď ani jedna z nich nie je dnes vo výbave americkej armády.
Následne Reagan pochopil, podobne ako poznamenala britská premiérka Lady Thatcher, že s Gorbačovom sa dá robiť „business“. A tak sa s Gorbačovom neváhal stretnúť v Reykjavíku na historickom „summite“ v roku 1987 a dohodol masívne nukleárne odzbrojovanie. Jeho podmienku pri odzbrojovaní „dôveruj, ale preveruj“, Sovieti akceptovali, a tým studená vojna prestala byť akútnou hrozbou.
Reaganova dohoda a tlak neznamenali pokorenie ZSSR. To fungovalo podľa iných, vlastných obskúrnych pravidiel a logiky. Masívne zbrojenie začiatkom 80-tych rokov, nízka ceny ropy, spolu s neúspešným ťažením v Afganistane, Sovietsky zväz ekonomicky ruinovali. Rigidné centrálne plánované hospodárstvo mlelo z posledného. Klub všemocných gerontov v Politbyre musel rýchlo konať. A tak prišiel na scénu Michail Gorbačov, zdanlivo najväčšia enigma z troch lídrov.
Mnohí z nás sovietológov v USA a Kanade sme sa v roku 1985 šokovaní pýtali, ako mohlo prestarnuté a skostnatené Politbyro zvoliť tohto zdanlivo umierneného a mladého politika? Naisto sme vedeli len to, že v Politbyre neprevládajú mladí reformátori. Až neskôr vysvetlil túto záhadu bývalý minister zahraničia Gromyko: Gorbačova nevolili mladší, zdanlivo progresívni členovia Politbyra (pre nich bol konkurent), ale práve konzervatívni gerontovia, tak ako sám Gromyko.
Prečo? Priali si totiž, aby Gorbačov zopakoval vo veľkom to, čo sa mu úspešne podarilo v rodnom Stavropole – cez rigidné, ale efektívne plánovanie postaviť ZSSR ekonomicky na nohy. Jeho politika ekonomickej prestavby (perestrojka) či uvoľnenie mediálnej cenzúry (glasnosť) priniesli najskôr takmer eufóriu, hlavne na Západe, a zároveň zdesenie komunistických lídrov v krajinách ako Československo a NDR. Tam vládli najreakčnejšie komunistické režimy, ktoré paradoxne museli postupne cenzurovať aj správy z centra impéria – zo ZSSR.
Samozrejme, Gorbačov nechcel pád Sovietskeho zväzu, ale jeho reformu. No ako vieme z politickej teórie, diktátorské režimy nie sú v ohrození, keď sú kruté a krvavé ako napríklad v období stalinizmu – vtedy strach zabráni či odstráni akýkoľvek disent. Diktátorské režimy sú zraniteľné, keď sa snažia reformovať, pretože lídri nevedia, kde je tá hranica, ktorá režim reformuje, a kedy ho už ohrozuje.
Sily v ZSSR, ktoré boli zhrozené z Gorbačovových reforiem (napokon perestrojka bola neúspešná), čakali na svoju príležitosť, aby mohli zastaviť tento pre komunistický režim nevyspytateľný reformný proces. Gorbačov si toho bol vedomý a vedel, že ak by potlačil slobodné voľby v Poľsku či transformáciu Maďarska na takmer trhovú ekonomiku, znamenalo by to návrat k moci najreakčnejších síl v Sovietskom zväze.
Domino efekt
Keď krajinám strednej Európy odkázal „Eto vaše delo“, ako si zariadia svoj politický kompakt, tieto krajiny prestali byť závislé satelity a domino efekt pádu komunistických režimov sa mohol začať. Ešte aj vtedy boli sovietski generáli odhodlaní zasiahnuť, ale Gorbačov im v tom zabránil, pretože by to znamenalo nielen koniec jeho reforiem, ale aj jeho vlastný pád. A keď v marci 1990 dovolil samostatnosť sovietskej republike Litve, dni Sovietskeho zväzu boli zrátané.
25 rokov po (séria 25 prednášok na BISLA)
Sériu prednášok štartujú Iveta Radičová a Samuel Abrahám.
Bratislavský inštitút humanizmu (www.bih.sk) a Bratislavská medzinárodná škola liberalných štúdií (www.bisla.sk) v roku 25. výročia nežnej revolúcie organizuje 25 diskusií.
Témou úvodnej je "Rok 1989 vo svete a v Československu".
Hosťami budú:
Iveta Radičová, FSEV UK (pozrite je si jej text: Sloboda je krásna vec, ale „prachy si za ňu nekúpiš“
a Samuel Abraham, BISLA
Moderuje: Juraj Hrabko
Diskusia sa bude konať v stredu 5. 3. 2014 o 17:00 hod. v sídle BISLA (Grosslingova 53, Bratislava, Christian Johnson Room)
Diskusie budu prezentované naživo a zo záznamu na www.infonet.tv.