Píšu bezpečnostní analytici Jaroslav Naď a Marian Majer
Severoatlantická aliancia má omnoho viac možností konať, než doteraz využila.
Kríza na Kryme trvá už takmer týždeň, no stále nie je jasné, kam sa pohne jej riešenie. Rusko stále kontroluje celý polostrov a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa na tomto stave malo niečo zmeniť.
Značne k tomu prispieva i slabý a nejednoznačný postoj západného sveta, ktorý je ďaleko za možnosťami, ktorými disponuje.
Ukrajina sa totiž na krajiny na západ od nej (vrátane USA) výrazne spolieha. V roku 1994 sa vzdala statusu jadrovej mocnosti, výmenou za čo sa USA, Veľká Británia a Rusko stali garantmi jej územnej celistvosti. Inými slovami, Ukrajina opustila niečo, čo jej zaručovalo, že si každý agresor viacnásobne zváži, či s ňou pôjde do konfliktu.
V týchto dňoch sa Ukrajina učí, že to možno bola chyba. Nie preto, že by jadrové zbrane použila, ale najmä pre zistenie, že mocnostiam sa veľmi nedá veriť.
Dnes čelí ozbrojenej invázii Ruska. Pritom prebiehajúce diskusie v NATO a EÚ, vyjadrenia hlbokého znepokojenia, odsúdenie invázie a volanie po mierovom riešení jej teraz veľmi nepomôžu.
Kto pozná Rusov, ten vie
Ak sa Rusko niečoho obávalo, tak to boli jasné a tvrdé opatrenia časti medzinárodného spoločenstva, ktorým by muselo čeliť.
