Píše publicista Tomáš Forró
Poučenie z ukrajinskej krízy? Predefinovať blahosklonnosť k Rusku a pochopiť ruskú maximu, že diplomacia je len vojna vedená inými prostriedkami.
Pri doterajšej zdržanlivosti našej diplomacie mohlo nanajvýš prekvapiť spoločné vyhlásenie premiérov Visegrádskej štvorky z utorka, v ktorom otvorene odmietli a skritizovali ruskú intervenciu na Ukrajine.
Roberta Fica k takejto odvahe evidentne dokopali až jeho stredoeurópski kolegovia, logiku slovenskej diplomacie však možno ľahko pochopiť. Slovensko je na ruskej mape sveta ledva špinavým fľakom.
No v rámci V4 sa naše možnosti definujú nanovo. Sme súčasťou regiónu, ktorý nemá päť, ale 65 miliónov ľudí, väčšie teritórium i zdroje. A spoločný záujem, aby od nás zostalo Rusko čo najďalej.
Poľskí rusofóbi
Doteraz tento kľúčový záujem nášho regiónu naplno chápalo len Poľsko. Podozrievavosť Poliakov voči Rusku im v Európe neraz vyniesla povesť rusofóbov.
Európa kašľala na Gruzínsko, Moldavsko či Bielorusko a najradšej by odignorovala aj Ukrajinu – prístup, ktorý možno najlepšie zhrnúť slovami „rob s Ruskom biznis a keď treba, zavri oči“.
V tom istom čase sa poľský prezident prihováral davom na majdane už počas oranžovej revolúcie v roku 2004, chcel podporiť Gruzíncov a pristáť na Rusmi ostreľovanom letisku v Tbilisi a varšavská diplomacia aktívne znepríjemňuje život (bielo)ruskej atrape zvanej Lukašenko.
Teraz je však jasné, že návrat k prižmurovaniu očí by bol pre náš región obrovským bezpečnostným rizikom. Pravdu mali Poliaci: správnym postojom k Rusku je „malý dvor a veľký bič“.
