Píše publicista Ľubomír Jaško
Účastníci konfliktov sú vo svojich uniformách a z výložiek je zrejmé, za ktorý tábor bojujú až do posledného písmena facebookového statusu a dvoch riadkov v ústave.
Konzervatívci gánia na liberálov, kresťania sa bránia útokom ateistov a naopak, jedni aktivisti mávajú krížom a druhí dúhovou zástavou. A predsa – v tejto spleti protirečení, vo virvare vyhranených polemík existuje skupina, ktorá nemá svoj oficiálny hlas. Nie je organizovaná, nemá hlavičkový papier ani účet. Nestojí o mediálnu slávu, pre týchto ľudí je príznačná plachosť.
Obávam sa, že takto charakterizovaní veriaci ľudia (lebo o nich je reč) sú denne dotláčaní do situácií blízkych stavu schizofrénie. Cirkev, ku ktorej sa hlásia, ich varuje pred morálne nedovolenými postojmi a vnucuje im pocit viny. Spoluveriaci im nedôverujú ako liberálnym heretikom a príslušníci opačného tábora si jemné rozdiely nestihli všimnúť.
Nerobme si ilúzie: nie je ich veľa a zostávajú v anonymite. Nemôžu prehovoriť v diskusiách organizovaných cirkevnými médiami a vedúci katedier na teologických fakultách ich rýchlo upozornia, aby v záujme kariéry mlčali (toto nie je fikcia, ale reálny príbeh).
