Píše Silvester Lavrík, spisovateľ, dramatik a režisér
Drahý Vladimir,
dovoľte mi, aby som Vám slová našich najvyšších ústavných činiteľov preložil. Lebo je ľahko možné, že v Kremli by mohli vyznievať ako zbabelé a alibistické.
Drahý Vladimir Vladimirovič Putin, nepíšem Vám preto, aby som sa sťažoval. Na to nemám odvahu. Nepíšem Vám ani preto, aby som Vás k nám pozval. Na to nemám náladu. Píšem Vám preto, aby som sa Vám poďakoval.
Za všetkých svojich spoluobčanov si netrúfam, no za záložákov zo strážnej jednotky, ktorá na sklonku osemdesiatych rokov slúžila socialistickej vlasti a bránila svetový mier proti zločineckým plánom imperializmu, sa predsa len odvážim. Dovoľte mi, aby som sa Vám zo srdca poďakoval za Vaše najnovšie opatrenia smerujúce k posilneniu celosvetového porozumenia sebe samým.
Stratili sme kompas
Väčšinu krčmových debatných spoločenstiev na Slovensku dnes tvoria vojaci a poddôstojníci československej socialistickej amatérskej armády v zálohe. Nikdy sme sa na žiadnej vojne nezúčastnili a srdnatosť našich rečí tomu zodpovedá. V mladom veku, keď je človek mimoriadne učenlivý, sme dostali povolávací rozkaz. Za dva roky nás naučili hlivieť, nechať sa bezdôvodne ponižovať a beztrestne ponižovať iných. Niektorí ako bonus získali aj základné hygienické návyky a prvý raz v živote videli, ako to vlastne tí homosexuáli robia.
Po večeroch sme nadávali na boľševika a Rusa. Lebo nás oslobodil. Nadávali sme aj na Američana. Lebo nás ešte neoslobodil. Potom nás prevelili do zálohy. Museli sme opustiť vychádzkové krčmy, v ktorých sme zažili naozaj hrdinské časy. Vôbec nás nemýlilo, že jedinou ostrou muníciou, ku ktorej sme sa kedy dostali, boli a ostali reči.
Cestou domov naše hrdinstvá narástli do bohatierskych rozmerov. Ako všetci veteráni vzdialených bojov sme si tým vyslúžili právo leštiť rohové lavice pri stoloch štamgastov. Pohľad na vlaky plné bojovej techniky smerujúce s pokorne sklopenými hlavňami naspäť domov, na východ, náš hodnotový svet rozkolísali do tej miery, že niektorí z nás už nikdy nebudú vedieť, kde je sever. Stalo sa to hlavne tým, ktorí by svojho času za rifle predali kožu z vlastného chrbta na remence. Urobili by to aj v prípade, že by vedeli, že z tých švihlí upletú bič na tie zmrzačené chrbty. Slová ako sloboda, právo na sebaurčenie a demokracia sme sa dodnes nenaučili používať tak, ako sú myslené.
Na Vaše zdravie
Po novembri ´89 sme to poňali tak, že Washington sa s Moskvou dohodol a začali sme nadávať na všetkých. To už nie je starý vtip, ale holý fakt. Na Brusel sme si ešte nenavykli, takže niekedy naň zabúdame. Na svoju vrchnosť však hromžíme najviac. Mladí na to popri práci a živote nemajú čas.
A tak všetka starosť o beh sveta ostala na pleciach mojich kamarátov z vojenčiny. Stretávame sa hlavne v krčme U somára. Je to sídliskové pohostinské zariadenie. Vo svojich začiatkoch bolo vybavené iba pultmi, pri ktorých sa dalo len napochytre šuchnúť si poldeci a pivo na stojáka. Dnes je už sídlisko komplet dobudované. Aj komplet zanedbané.
Ja a moji priatelia sme na to hrdí. Posediačky, lakťami pevne zapretí do stola štamgastov hrdo nesieme krivdy toho skurveného života! Nebudem tajiť, niekedy vie na nás sadnúť aj clivota. Hlavne keď naši prehrajú, vonku je pľuhavo a žena vyzváňa. Ej veru, mobil je diablov vynález! Táto zima bola celá taká. Ani ožiť, ani umrieť. A to sa na človeka prenesie.
Vy ste Čechova čítali, viete, o čom hovorím. A zrazu takýto darček! Obsadenie Krymu bratskou armádou! Vaše zvonivo znejúce reči o obrane ruských záujmov! Ej veru, drahý Vladimir Vladimirovič, na Vaše zdravie sa v slovenských krčmách minulý víkend vypilo nejedno poldeci! U somára došlo aj na bozkávanie obrazovky. Lebo jedna vec je môcť na vrchnosť frflať a druhá môcť sa na ňu spoľahnúť. To žiadne reči o demokracii nevybavia!
Exemplárne kusy
A tak Vám píšem. Stalo sa to takto. Keď sa po Vašom skvelom veliteľskom rozhodnutí postavili traja naši, zhodou okolností zbytočne ďalej slúžiaci prezident, politruk tváriaci sa ako predseda vlády a provianťák v úlohe predsedu parlamentu, my záložáci U somára sme dospeli v jedinej minúte.
Drevené šabličky, ktorými sme celé roky úspešne šermovali v snoch o vlastnej heroickosti, zhoreli v hanbe, ktorá nás zaliala, na popol. A to je hlavný dôvod, prečo Vám píšem tento ďakovný list. Lebo na našu vrchnosť sa v tomto spoľahnúť nedá. Vyhlásenie prezidenta Ivana Gašparoviča, že Slovensko si nemôže dovoliť sólo výstupy a mľandravé čakanie kandidáta na prezidenta z pozície premiéra na postoj zvyšku západného sveta ma ako záložníka bratskej Československej ľudovej amatérskej armády do krvi urazilo. Mojich kamarátov v zálohe takisto.
Dovoľte mi, drahý Vladimír Vladimírovič, aby som Vám slová našich najvyšších ústavných činiteľov preložil. Lebo je ľahko možné, že v Kremli by mohli vyznievať ako zbabelé a alibistické. Nie, vážený pán prezident. Sú podlé a cynické. Voči Vašej krajine, voči Vašim vojakom i voči Vám osobne. V praxi to znamená toľko, že ak dôjde na lámanie chleba, náš prezident, ako vrchný veliteľ našej armády, by dezertovanie povýšil na úroveň denného rozkazu s upresnením – prebehni koľkokrát treba, ale dbaj na to, aby ťa večer zastihol v tábore víťaza! Náš premiér by za dva blatníky predané na Západ horlivo zarečnil o sociálnej politike, hoci čo ten o nej môže vedieť, keď sa U somára jakživ neukázal? A predseda parlamentu? Začuje hovoriť niečo, čo sa názoru hoci len vzdialene podobá a od ľaku rovno umrie. Keby ste sa rozhodli niekedy vyslať svoje vojská na obranu záujmov provinčnej zbabelosti kdekoľvek na svete, môžete ich vystúpenie použiť namiesto pozývacieho listu. Ale hoci tí traja, ktorých som vymenoval, sú naozaj exemplárne kusy našej podlízavej malosti, nie sú v tom sami. Tu, U Somára, je nás na celú čatu.
