Píše Michal Hvorecký, spisovateľ
Prvý raz som si vypočul Borodinovu operu Knieža Igor. Vysielali ho v divadle Aréna v priamom prenose z Metropolitnej opery v New Yorku. Vzácna príležitosť zažiť vo východoeurópskej provincii prvotriedne hudobné divadlo. Ani špičkový digitálny obraz a priestorový zvuk síce nenahradia návštevu sály a živý orchester, ale aj tak to považujem za obrovský pokrok. Aj pohľady do zákulisia a portréty tvorcov inscenácie sú strhujúce.
Basov máme dosť
MET už prekonala hranicu desiatich miliónov predaných lístkov na jedno predstavenie. Program sa naraz dostáva do vyše štyridsiatich krajín. Projekt považujem za jeden z najlepších príkladov, ako v dnešnom svete dostávať prvotriednu kultúru k ľuďom a nezľavovať z umeleckých nárokov.
S prenosmi britských divadelných predstavení už začalo aj Slovenské národné divadlo. Rodí sa šanca, že vyrastie generácia hudobníkov a divadelníkov, ktorých medzinárodný obzor konečne presiahne Prahu. Mimochodom, v role kumanského vodcu Končaka sa v Kniežati Igorovi predstavil slovenský barytonista Štefan Kocán a podal spevácky aj herecky fantastický výkon. Túto svetovú opernú hviezdu doma takmer nikto nepozná. Na Slovensko prichádza len v lete oddychovať. V SND mu povedali, že nemusí chodiť, basov vraj majú dosť…
Spor o Slovo
Borodinova opera ma inšpirovala, aby som si po rokoch znova prečítal Slovo o pluku Igorovom. Záhadná, vyše osemsto rokov stará poéma ma očarila aj šokovala.
Jej prvý preklad do angličtiny urobil Vladimir Nabokov, autor Lolity, ktorý sa pre text navždy pohádal s ďalším ruským velikánom, jazykovedcom Romanom Jakobsonom. Početní slavisti holdujú konšpiračným teóriám o falzifikáte, nejeden z nich im zasvätil celý život. Jediný zachovaný originál, znovuobjavený roku 1790, totiž zhorel už roku 1812 pri požiari Moskvy pri Napoleonovom ťažení.
Odvtedy sa znalci sporia, či nám zostala verná kópia, alebo dotvorený patvar, odpis či dokonca číry výmysel novoveku. Hlavne v devätnástom storočí počas národného obrodenia sa kadejaké písomné pamiatky vyrábali ako na bežiacom páse, aby dokázali pomyselnú slávu i veľkosť a potláčali komplexy menejcennosti. Pôvodné práce sa totiž, pochopiteľne, až na vzácne výnimky nezachovali. Najznámejšie české falošné rukopisy Zelenohorský a Kráľovodvorský vznikli v období historizmu a dodnes vyvolávajú nacionalistické spory.
Prevláda však názor, že Slovo o pluku Igorovom skutočne pochádza z dvanásteho storočia. Je to próza, ale so silnou tendenciou k rytmu. Názov sa prekladal aj ako epos alebo rozprávka. Pritom „slovo" pochádza zo staroruštiny a označovali sa ním diela určené na živý prednes. To ma ako propagátora čítačiek zaujalo najviac. Literatúra sa masovo intímne číta iba uplynulých tristo rokov, predtým sa tisícročia najmä počúvala.
Tráva vädne žiaľom
Knieža Igor sa s bratom vydá na vojnové ťaženie proti Polovcom, známym stepným bojovníkom nazývaným aj Kumáni, ktorých do východnej Európy zahnali postupujúci Mongoli. Kresťan sa pustil do boja proti barbarom. „O takejto strašnej bitke dosiaľ nikto nechyroval. V úšustoch a rokliach zavýjajú siví vlci, hrôzu šíria, šaré orly škrekom zver na kosti zovú, v stepi brešú líšky na červené štíty.“
Priam surreálne snové pasáže sa striedajú so živo vykreslenými pohanskými rituálmi s tajomnými bohmi či vášnivými orgiami. Nasledujú veštecké vidiny, kresťanské povery aj jedna z prvých zmienok o vlkodlakoch v dejinách svetovej literatúry.
Neuveriteľná brutalita bojových scén prekonáva aj dnešné akčné filmy. Hororové vojnové pasáže mrazia, zvlášť pri spomienke na novodobý rytiersky stredovek na kyjevskom majdane. Obrazy polí odťatých hláv a ľudských kostí mlátených cepmi, až kým neodíde duša z tela. Rieka červená od krvi. Panovník sa v noci mení na vlka a uteká z krajiny rýchlejšie ako slnko po oblohe.
