Píše historička umenia Bohunka Koklesová,
pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení
Sviatky žien sa konajú podľa diktátu politikov už desiatky rokov a muži politici nastavujú ženám mantinely v tom, aké by mali byť, čo sa od nich očakáva a ako si majú plniť svoju rolu v spoločnosti.
Jozef Tiso si v roku 1942 pri jednom zo svojich prejavov venovaných oslave dňa matky zaspomínal: „Za starých čias rečnilo sa o matke, vychvaľovala sa matka, ale nikto nechcel byť matkou. Dnes oslavujeme slovenskú rodinu. V tejto oslave chceme matku postaviť tam, kam ona patrí, do rodiny. Žena bez rodiny nemá toho významu, aký ma mať.“
Kým sa slovenská žena stihla ako-tak zrovnať so svojou novou rolou v slovenskom štáte, bola v krátkom čase zasiahnutá požiadavkami komunistických pohlavárov. Už v roku 1949 Antonín Zápotocký pozdravil ženy k ich sviatku slovami: „Ženy musia byť prebudené z ničotných, márnych snov a blúznivých nedôstojných túžob, ktorými ich zamorila a zdegenerovala stará buržoázna spoločnosť.“ Rola matky sa tak mala zmeniť na rolu ženy, ktorá je v prvom rade postavená na pracovných výkonoch v zamestnaní a uvedomelom boji za mier.
Vládnuci Smer pri dnešných oslavách MDŽ oceňuje, slovami Roberta Kaliňáka, ženskú empatiu, inklináciu ku kompromisom, jej obetavosť či starostlivosť. Inými slovami je dobre, že je mierna, krotká a výkonná na nižších stupňoch riadenia štátu.
Sviatky žien sa konajú podľa diktátu politikov už desiatky rokov a muži politici nastavujú ženám mantinely v tom, aké by mali byť, čo sa od nich očakáva a ako si majú plniť svoju rolu v spoločnosti. Za týmito falošnými deklaráciami však v skutočnosti stojí ich ťažký politický pragmatizmus. Nikdy nešlo o ženy samotné, ale o politické zisky jednotlivých strán.
Pohľad späť
Medzinárodný deň žien bol v počiatkoch svojej histórie hlasom žien za rovnoprávnosť, volebné právo a redukovaný pracovný čas. Navrhli si ho samy, na zasadnutí Medzinárodnej organizácie žien v roku 1910. Hoci sa mnohé z toho, i napriek nepriazni tradičných stereotypov podarilo naplniť, sviatok žien či matiek začali postupne okupovať diktatúry dvadsiateho storočia.
S nástupom autoritatívneho režimu slovenského štátu MDŽ zrušili pre jeho sociálno-kritické východiská a nahradil ho deň matiek, neskôr deň slovenskej rodiny. Matka však nebola oslavovaná z prostého dôvodu materstva, ale preto, že „vychováva svoje deti v rodoláske, obetuje svojich synov na obranu vlasti a zalieva rany sociálnych nedostatkov v spoločnosti“. Počas vojny sa rétorika, ako aj kultúrne rituály Jozefa Tisa stupňovali a žena bola, podľa vzoru nacistického Nemecka, oceňovaná za množstvo detí, ktoré porodila.
Nástup komunistov k moci síce prinavrátil ženám ich tradičný sviatok, ale v značne devalvovanej kondícii a v úplne obrátenej hierarchii. Ak sa žena počas vojny smela pohybovať v teritóriu nemeckého hesla Kinder – Kirche – Kűche, odrazu sa súradnice jej socialistickej existencie dramaticky rozvetvili smerom k profesiám, ktoré boli dovtedy vnímané ako mužské. Ženy na Slovensku tak v krátkom časovom intervale mali zastávať krajne extrémne úlohy.
Oslavy MDŽ po roku 1948 boli použité na deklarovanie nového statusu ženy v socialistickej spoločnosti a to pod pláštikom ich „zrovnoprávňovania“ s mužmi. Neraz sa ženám v tlači pripomínalo, že socializmus je „vyhňou, kde sa kujú nové charaktery“, kde ženy „ s úspechom vedia zastať prácu na miestach, o ktorých sa povrávalo, že sú špecificky chlapské“. V skutočnosti však ženy figurovali ako lacná a potrebná pracovná sila v procese povojnovej industrializácie Slovenska. Výchovu ich detí prevzali jasle a škôlky.
