Píše politológ Radoslav Štefančík
Prezidentské voľby neprinesú odpoveď len na otázku, kto bude prvým nájomníkom Grassalkovichovho paláca nasledujúcich päť rokov. Otázok spojených s prezidentskými voľbami je totiž niekoľko.
Voľby napríklad nájdu odpoveď na otázku, akú majú obyvatelia Slovenska predstavu o jednom z bazálnych princípov demokracie – horizontálnej deľbe moci.
Má byť moc rozdelená medzi viaceré inštitúcie iba formálne, a to s vedomou predstavou, že o všetkom dôležitom rozhoduje úzka skupina oligarchov, alebo naopak, vzájomné vyvažovanie a kontrola medzi orgánmi štátnej moci by predsa len mali fungovať aj reálne?
Ďalšou otázkou týchto volieb je intenzita dôvery pravicových voličov k rozhodnutiam strán Ľudovej platformy. Stotožnia sa s predvýberom straníckych elít alebo sa rozhodnú zveriť svoju dôveru lepšiemu kandidátovi? Bolo rozhodnutie navrhnúť Pavla Hrušovského skutočne správne? Veď neúspech v prvom kole nebude fiaskom len jeho osobným, ale všetkých troch straníckych subjektov.
Táto otázka sa dostáva do popredia najmä po doterajších krokoch a predvolebných vyhláseniach bývalého šéfa kresťanských demokratov. Namiesto aspoň minimálneho pokusu reprezentovať celú Ľudovú platformu Pavol Hrušovský zatiaľ dominuje hlavne v presadzovaní mimoriadne partikulárnej témy tradičnej rodiny, navyše s podporou pragmaticky naladeného Smeru. Ako keby ani netušil, čo dnes mladých ľudí stojacich pred rozhodnutím založiť si (tradičnú) rodinu, skutočne trápi.
Potrebujú voliči strany?
Voľby však neprinesú odpoveď len na otázku, či ľudia dôverujú kandidátovi iba Ľudovej platformy. Voľby ukážu, či obyvatelia Slovenska vlastne ešte vnímajú politické strany ako nevyhnutné organizácie pre fungovanie demokratického systému. Jednou z primárnych funkcií politických strán je totiž aj regrutácia politických lídrov. A podľa doterajších prieskumov sa zdá, že s výnimkou Roberta Fica čisto stranícki kandidáti v týchto voľbách pohoria.
