Keď nedávno najznámejší krymský Tatár Mustafa Džemilev vyslovil na kyjevskom Majdane nádej, že žiaden despota neujde svojmu trestu, demonštranti vedeli, že tento šťúply muž mal vždy vysoké požiadavky na sebaúctu a nedopustil, aby mu ju KGB zobrala.
Za svoju húževnatosť strávil 15 rokov v gulagu, bol jedným z posledných sovietskych politických väzňov, ktorých v roku 1986 za Gorbačova prepúšťali. Jeho hladovky v trestaneckom tábore boli legendárne.
Keď ho zase vliekli do súdnej siene, aby mu prišili nový paragraf, nevládal stáť na nohách, ale jeho duch bol nezlomný.
Džemilevov takzvaný zločin spočíval v tejto požiadavke: návrat krymských Tatárov z vyhnanstva na Krym. V roku 1944, keď mal jeden rok, deportovali na príkaz Stalina celý krymsko-tatársky národ – 250-tisíc ľudí – do uzbeckých a kazašských stepí a na Sibír.
Pod zámienkou kolaborácie s nacistami – takisto ako Čečenov a Ingušov – ich napchali do dobytčiakov, spálili mešity, spustošili ich cintoríny. Na Kryme po nich nemalo zostať ani stopy. Krym mal patriť iným.
