V roku 1939 prišli páni psychológovia John Dollard a Neal Miller s tézou, že agresia vzniká ako dôsledok frustrácie. Je takmer isté, že tak vznikala aj pred rokom 1939 a bol jej dostatok, iba všímavých psychológov bol do roku 1939 nedostatok. Isté je, že Kain bol prvý frustrovaný človek a všetci vieme, ako to dopadlo. A Hospodin, vidiac prvú ním navodenú frustráciu a ňou navodenú agresiu vedúcu k prvej vražde (Kainovho brata Ábela), bol prvým frustrovaným Hospodinom. A potom bol kvôli ľudstvu frustrovaný ešte veľakrát.
Aj frustrovanými Kainmi sa dejiny ľudstva pred rokom 1939 len tak hemžia. A po roku 1939 sa s nimi roztrhlo vrece. Asi sa tesne predtým nahromadila frustrácia. Najviac v Nemecku. Preto by bolo asi vhodné aspoň stručne povedať, čo presne znamená slovo frustrácia. No stručne to ide ťažko.
Frustrácia je to, čo pociťujeme, keď niečo chceme a do cesty sa nám postaví prekážka. Čím viac chceme a čím neprekonateľnejšia prekážka, tým väčšia frustrácia. Napríklad: hladný človek, široko-ďaleko jediná reštaurácia... zavretá pre technické príčiny. Alebo: sen o prezidentskom paláci, o červenom koberci a čestnej stráži s operetnými chocholmi takmer na dosah, ale voliči... ale nechajme to. Tušíme už isto všetci, čo je frustrácia.
Dollardova a Millerova téza bola neskôr trochu naštrbená pozorovaním, že nie každá frustrácia má za následok agresiu, po niektorej príde trebárs depresia. Ale frustrácia stále funguje ako prvá príčina, ktorá zíde na um pri pohľade na násilné správanie. Trebárs na video ukazujúce holohlavých tupcov, ako kolektívne kopú bagančami do hlavy ľudí ležiacich na zemi. Človek si položí otázku, aká veľká to musela byť frustrácia, čo spôsobila takú bezuzdnú agresiu. Zavreté dvere to neboli, ani hladní nevyzerali. Ale každá dobrá psychologická teória si s dilemami poradí, nenechá sa frustrovať.
Tajomstvo holej lebky
Môžeme začať tým, že zúrivú agresiu plodiaca frustrácia holohlavých nevznikla na mieste. Museli si ju teda priniesť so sebou, zrejme priamo v tých holých kontajneroch, ktoré nosia na krku. Miesta pre frustráciu v nich majú určite veľa, lebo inak tam majú dosť prázdno. Traduje sa, že do ľudí kopú bagančami často, takže to bude buď nejaká opakujúca sa, alebo priamo chronická frustrácia (to je taká, čo si nosia stále so sebou, niečo ako psychologická obdoba zapareného zadku).
Ale čo také môže mladých mocných chlapcov takto trvalo frustrovať? Oni by isto vedeli pomenovať veľa krívd, proti ktorým bojujú. Na národe, na bielej rase, na svojeti rodnej, trebárs. A hodnôt, ktoré chránia svojimi bagančami. Napríklad tradičné hodnoty či tradičnú rodinu, keď už tá ich bola nefunkčná. Alebo čistotu rasy či sexuálnych mravov, keď už oni sú väčšinou stále iba s inými holohlavými chlapcami.
Nuž, ale holé hlavy konfabulujú (po slovensky trepú, vymýšľajú si) lebo sami celkom presne nevedia, čo ich tak kvári. Pravé príčiny ich dlhodobej frustrácie zostávajú skryté aj pred nimi samotnými. Tam kdesi v zadnej časti ich vlastnej vyholenej lebky, kam sa hanbia čo i len nakuknúť. My psychológovia sa nakúkať do hláv nehanbíme, takže nakuknime.
Tí holohlaví mládenci majú spoločné niečo, čo si už opakovane všimli aj sociológovia. Ako skupina vynikajú totiž v tom, že ako jednotlivci nevynikajú vlastne v ničom. Ale vôbec v ničom. Ani muzikanti nie sú poriadni, ani literáti, ani maliari, ani doktori medicíny, ani inžinieri, ba ani inštalatéri či iní hrdí machri remeselníci. To by teda asi nemal byť problém plodiaci takú strašnú frustráciu, veď absolútna väčšina nás ľudí (to je ten svinský dôsledok Gaussovej krivky, podľa ktorej sú rozložené ľudské schopnosti) nevyniká vôbec v ničom.
Poviete si, že no a čo, dá sa s tým žiť, ba i prezidentom byť, všakže. No, ale tu príde háčik: frustráciu totiž nevytvára štatistika, dokonca ani realita (s tou sa väčšinou dokážeme akosi zmieriť), ale poníženie z nej plynúce, zmarená túžba byť na tej krivke vyššie, nenaplnená ambícia vyniknúť, túžba počuť aspoň slovo uznania, ktoré nikdy neprišlo a ani už nepríde. Do lebky sa vkradne tušenie, ktoré sa veľmi rýchlo mení na istotu, že jej majiteľ je niktoš, babrák a lúzer a nič už na tom nezmení. Nastane čas tú lebku oholiť, lebo frustrácia vyžaduje chladenie. Asi.
Lúzerstvo je sociálna sila
Lúzer je slovo požičané (foneticky) z angličtiny (od „to lose“ – prehrať). Znamená človeka, ktorý prehral či prehráva. Používa sa aj ako označenie človeka, ktorý prehráva stále a vo všetkom. O takých lúzroch bola reč o pár riadkov vyššie.
V angličtine existuje aj slovné spojenie „sore loser“, čosi ako „boľavý porazený“, čo je človek, ktorý nevie prehrať s gráciou, ako džentlmen. To je taký ten, ktorý prehrá a potom nadáva na zaujatých rozhodcov, podvádzajúceho súpera, sprisahaniu všetkých a podobne. A obťažuje všetkých svojou domnelou krivdou. Boľavý lúzer býva obľúbený iba medzi inými boľavými lúzrami. Môže si s nimi svoje životné bobo navzájom pofúkať, a preto vyhľadáva najmä ich spoločnosť.
Ak ide o boľavé lúzerstvo ako trvalú črtu osobnosti – to je trvalé spojenie ubolenej ukrivdenosti a chronickej neúspešnosti – je to znak, ktorý spája – podobne ako nenávisť, o ktorej som už písal, že je mocnou spájajúcou silou. Ubolené lúzerstvo a zžieravá nenávisť obývajú spravidla rovnaké lebky.
Lúzerstvo je sociálna sila. Spája ľudí do solidárnych skupín, ako keď magnetické pole spája oceľové piliny do chumáčov. Ubolení lúzri potrebujú dve veci – útechu zo spoločnosti rovnako ubolených lúzrov a ideu, ktorá prenesie vinu za ich chronické životné lúzerstvo mimo nich. Teda na niekoho konkrétneho, na kom si potom možno vyliať všetku tú nazbieranú agresiu z chronickej frustrácie zo seba samého. A ešte nejaké ďalšie kompenzačné pomôcky. Veľmi pomôže napríklad chodenie do sídliskovej činkárne a anabolické steroidy, po ktorých sa nafúknu a zosilnejú svaly aj tým menej geneticky disponovaným.
No, ale lúzri sú aj preto lúzrami, lebo nebývajú nejako zvlášť geneticky disponovaní v ktoromkoľvek smere. Tie syntetické svaly im zriedka postačia, aby sa zbavili vlastnej ustráchanosti, musia preto tvoriť agresívne svorky.
Politické bratstvo lúzrov
Ale vráťme sa k lúzerstvu ako k sociálnej sile, ktorá ľudí spája. Áno, lúzer lúzera si hľadá a k lúzerovi sadá, lebo len spolu je im ako-tak dobre. No a toto obranné spoločenstvo vzájomnej sociálnej podpory neúspešných sa nezriedka stane politickým spoločenstvom. Je to jednak preto, lebo lúzerstvo je mimoriadne silným skrytým motívom v mnohých politických ideológiách (a možno tým najsilnejším), ale tiež preto, lebo nech už ľudí spája do skupín čokoľvek, takmer vždy to nadobudne akýsi politický rozmer a začne to mať politické ambície.
Ubolený lúzer je vlastne väčšmi homo politicus ako človek úspešný či jednoducho človek spokojný so svojím životom. Úspech si vystačí, ego úspešného človeka nepotrebuje útechu skupiny. Viete si prestaviť svorku nositeľov vedeckých cien a filmových Oscarov ako hajlujú a idú s bejzbalkami roztĺkať hlavy okoloidúcich a zozadu ich provokujú Mark Zuckerberg a Sergej Brin v bomberoch a bagančiach?
Ale dosť bolo predstáv. Keby dnes ešte žili páni Dollard a Miller, určite by sociálnu silu lúzerstva zapracovali do svojho konceptu frustrácie vedúcej k agresii. Lebo aj pre nich by bola predstava, že lúzerstvo, ba frustrácia samotná môžu byť aj spájajúcou sociálnou silou, či dokonca silou, ktorá nájde svoje politické vyjadrenie, určite inšpiratívna.
Ja viem, nie je to vedecká teória (toho by som sa len tak nedopustil), ale nie je to ani úplný nezmysel, ako dokazujú tí agresívni neonacistickí lúzri pred nitrianskym barom, ale vlastne hocikde, nabudúce možno v parlamente. Lebo aj medzi voličmi sú nepochybne ubolení lúzri, ktorí chcú mať tam hore tých svojich.
Autor: František Šebej
