Napriek veľmi rozšírenému názoru vykazujú európske hranice, ktoré vznikli po prvej a najmä po druhej svetovej vojne, prekvapivú stálosť. Po roku 1989 sa tu rozpadali súštátia, nástupnícke štáty si však zachovali tie, dovtedy často formálne hranice, v ktorých existovali v rámci bývalých súštátí. Tieto hranice sa potom pre odpor medzinárodného spoločenstva príliš nemenili. Svet, čiže najmä Západ, trval dokonca na zachovaní takého naozaj veľmi umelého útvaru, akým je Bosna.
Výnimky z tohto pravidla dokázali zaistiť len dve veci: pokus o genocídu, po ktorom aj svet uznal, že dve etniká už spolu nemôžu žiť v jednom štáte a prijal zmenu hraníc štátu (prípad Kosova), alebo jednostranná svojvôľa iného štátu. Sem patrí turecká okupácia časti Cypru a najmä ruské znovudobývanie impéria – okupácia Podnesterska, Abcházska a Južného Osetska. Dokonca aj v týchto prípadoch však existujú akési mierne poľahčujúce okolnosti. Turecko okupovalo časť Cypru po snahe väčšinových gréckych nacionalistov pripojiť Cyprus ku Grécku, ruská menšina v Podnestersku sa viac-menej právom obávala spojenia Moldavska s Rumunskom, odtrhnutiu Abcházska a Južného Osetska od Gruzínska tiež predchádzali krvavé etnické boje. Takých Abcházcov navyše možno považovať za samostatný národ a na sebaurčenia národov medzinárodné právo tradične hľadí inak ako na sebaurčenie národnostných menšín.
