Viem, výskyt slova prezident v médiách prevýšil znesiteľnú mieru, ale o čom písať, keď môj príspevok vychádza v deň voľby prezidenta! Možno o tom, že som veľa „svojich“ prezidentov doteraz nemal.
Matne si spomínam na Antonína Novotného a ostáva vo mne ostrý pocit žiletky, ešte aj úsmev mal tenký ako rez britvou. Prvý šok – keď sa v našej triede vymieňala jeho prezidentská fotografia. Decko si myslelo, že prezidenti sú nafurt, ako pápeži či králi. A v diktatúre proletariátu skoro aj boli.
Nepríjemného Novotného nahradil ľudský a starčekovský Ludvík Svoboda s vojenským držaním tela. Spájali sa s ním nádeje obrodenia, ale potom sa človek dozvedal historické fakty a gloriola bielych vlasov pohasínala.
