Píše Radoslav Ondřejíček, autor Cynickej obludy
Nežijeme v ideálnom svete, tak veru. To znamená, že ak by sme sa mali tešiť len z víťazstiev dobra nad zlom či veľkého dobra nad dobrom o dva centimetre menším, frekvencia občianskej ‚tešby' by u priemerného jedinca žijúceho v plienkovej demokracii tunajšieho typu bola niekde okolo hodnoty raz za život. Napríklad dnes deň po spočítaní hlasov v prvom kole prezidentských by sme sa isto netešili.
Dobro ešte ani zďaleka nevyhralo a vôbec nie je isté, či náhodou o dva týždne nedostane po svojej naivne vyškerenej tlamičke.
Zatiaľ máme len šancu, niečo ako pokutový kop tesne pred koncom zápasu, vyzerá to fakt nádejne, brankár súpera je očividne nervózny a od predčasných ovácií nás delí už len strohý fakt, že chlapík, čo tú penaltu ide kopať, ju predtým ešte nikdy nekopal, a jedným z hlavných argumentov, vďaka ktorému sa do tejto rozhodujúcej situácie dostal, bolo jeho tvrdenie, že vlastne ani nie je futbalista.
