Píše politológ Radoslav Štefančík
V tradičných demokraciách by to bola porážka hodná prehodnotenia zotrvania vo funkciách straníckych predsedov.
Dôvodom vzniku Ľudovej platformy mala byť pôvodne užšia spolupráca troch stredopravicových strán s cieľom poraziť Smer.
Prvé kolo prezidentských volieb však ukázalo, že riešiť problémy spoločne a vyvažovať tak dominantný vplyv ľavice bolo len zbožné želanie otcov zakladateľov.
Zásadných spoločných rozhodnutí bolo doteraz ako šafranu, pričom už dávno pred konaním prvého kola bolo jasné, že do kategórie nezmyselných sa zaradí aj výber kandidáta Ľudovej platformy na prezidenta.
Môžeme dnes uvažovať, či nominácia Pavla Hrušovského bola len dôsledkom personálne vyprázdnených pravicových strán, výsledkom bártrového obchodu medzi SDKÚ (kandidát na župana) a KDH (kandidát na prezidenta), nenaplnených osobných ambícií, alebo stratou zmyslu pre sebareflexiu samotného uchádzača. V každom prípade bola ďaleko od racionálneho chápania slovenskej politickej reality. Indícií i priamych podnetov na prehodnotenie kandidatúry sa pritom postupne nakopilo niekoľko.
Od predsedov subjektov združených v platforme bývalý šéf kresťanských demokratov od momentu ohlásenia kandidatúry dostával len minimálnu podporu. Spoločné bilbordy s predstaviteľmi iných strán chýbali, absentovali aj ráznejšie posolstvá verejne podporujúce spoločného kandidáta.
