Píše politológ Michal Cirner
V jeho programe si nájde svoje menšinový elektorát ideologickej pravice a voliť ho dokážu aj tí, čo volia buď rozumom, alebo srdcom.
Kto videl „sklamanie“ Radoslava Procházku po neúspechu v týchto prezidentských voľbách, ten sa neubránil pocitu, že sa vlastne stalo niečo skvelé. Podarilo sa mu, ako si to prial, „hacknúť“ systém.
Slovami klasika, ak sa „pravicový zlepenec“ rozbil po parlamentných voľbách 2012 na márne kúsky, tak defragmentácia a čistenie disku sa začali práve týmto hackerským útokom. Výsledkom je vyše 400-tisíc hlasov voličov.
Nádejná konsolidácia tých, ktorí mali síce na výber aj staré známe kádre, ale odmietli ich naďalej podporovať, otvára cestu k tomu, čo bolo hlavným zámerom tohto kandidáta – relevantne vyhodnotiť, koľko exvoličov starej pravice sa pridáva k novému prúdu, aký je Procházkov potenciál u mladých voličov a či sa nespokojný volič dá spacifikovať niečím, čo zaváňa štandardnosťou.
Lákavé indície
Mohli sme v posledných dňoch čítať niekoľko oslavných ód o novom líderstve a renesancii pravice, ale vo vyjadreniach treba byť opatrný.
Analýzy ešte nie sú kompletne spracované a neresť bezhlavo miešať hrušky s jablkami je u nás známa. Prezidentské a parlamentné voľby sú niečím celkom odlišným, nakoniec presvedčil sa o tom i samotný premiér a prezidentský kandidát v jednom.
