ne len za cenu významného posilnenia príjmov štátu z rozpočtov občanov.
Je toto výrazný posun vpred alebo dokonca reforma? Z prísneho pohľadu určite nie je. Zmeny sú primalé, optikou bežného človeka ledva pozorovateľné. Ak chceme porozumieť tomu, prečo nás chvália ratingové agentúry, a prečo londýnske banky investujú do našej koruny, musíme si nasadiť ich okuliare - také, čo vidia do budúcnosti.
Nateraz najdôležitejší pokrok je v zrozumiteľnosti a uveriteľnosti hospodárenia štátu. Minulé štátne rozpočty boli pre ministerstvá len nie príliš záväzným návodom ako míňať peniaze a viaceré rezorty si každý rok dovoľovali ignorovať čísla napísané v zákone o štátnom rozpočte. Napríklad na sociálne dávky malo ministerstvo práce tento rok minúť 14 miliárd, v skutočnosti to bude 18 miliárd. Nebola to len vina Magvašiho. Ministerstvo financií, vláda aj parlament mäkký rozpočet schvaľovali s plným vedomím, že sa nedodrží. Ďalšími opakujúcimi sa deformáciami minulých rozpočtov bolo odhadovanie príjmov, ktoré pripomínalo skôr strieľanie od pása než kvalifikovaný odhad alebo nekontrolovateľné rozdávanie štátnych záruk.
