Píše Christian Caryl,
americký novinár, autor knihy Čudní rebeli: rok 1979 a zrod 21. storočia
Diktátori našich čias zvyčajne nenosia uniformy, nehlásajú čudné rasové teórie a nemračia sa pri nočných zhromaždeniach osvetlených fakľami.
Slová sú zbrane a keď nimi mierite na politického protivníka, slovo „fašista“ má silu protilietadlovej strely. Keď v postosvienčimských časoch niekoho obviníte z fašizmu, ide o najdevastujúcejšie obvinenie, aké môžete vzniesť.
Len málokedy za posledných sedemdesiat rokov toto slovo zaznamenalo taký úspešný návrat ako v súčasnosti. Godwinov zákon, ktorý hovorí, že v každej diskusii na internete sa nakoniec nejaký účastník uchýli k tomu, že niekoho prirovná k Hitlerovi, zjavne potrebuje trochu prerobiť.
Naprieč svetadielmi
V poslednom čase je to najviditeľnejšie na Ukrajine. Vladimir Putin a ruským štátom ovládané médiá veľmi radi opisujú revolucionárov v Kyjeve ako „fašistov“, čo je termín, ktorý obhajcovia masových protestov, ktorých výsledkom bolo zvrhnutie prezidenta Viktora Janukovyča, vehementne odmietajú.
Venezuelský prezident Nicolás Maduro používa slovo fašisti na označenie opozičných demonštrantov, ktorí pred časom vyšli do ulíc s požiadavkou jeho odchodu z úradu. (Naopak, iní ľudia, napríklad speváčka Madonna, odpovedajú tým, že tým istým pojmom označujú Madura.)
Ľavicovo orientovaní Turci, ktorí minulý rok vystúpili proti islamistickej vláde premiéra Recepa Tayyipa Erdogana taktiež smútili nad jeho „fašizmom“.
V tom istom čase sa v Ázii stalo prirovnávanie rôznych krajín k nacistickému Nemecku akoby spoločenskou hrou. Severná Kórea tituluje japonského premiéra Šinzoa Abeho ako „ázijského Hitlera“. Číňania obviňujú pre jeho návštevu kontroverznej svätyne Abeho z hriechu „uctievania východných nacistov“. A keď sme už pri 2. svetovej vojne – bývalá americká ministerka zahraničia Hillary Clintonová Putina síce za fašistu neoznačila, ale urobila analógiu medzi jeho pôsobením na Kryme a Hitlerovým obsadením Sudetov.
