KNIHA TÝŽDŇA / OBJAVIL SOM MOTÍV
V Mojžišových kapitolách knihy uchváti esejistický spôsob textovej koláže s hlbokým odborným ponorom a jeho priam básnickým vyjadrovaním
„Diela Milana Laluhu sú publikované s láskavým súhlasom autora,“ znie jeden z údajov v tiráži knihy, ktorá bola uvedená ako súčasť vernisáže jeho výstavy. Milan Laluha pre zdravotné problémy videl výstavu svojich diel iba z kamerového záznamu a deň pred jej ukončením zomrel.
Kurátorom výstavy bol Juraj Mojžiš, kniha Objavil som motív (Vydavateľstvo Krása) je už jeho tretím portrétom Milana Laluhu (prvý v roku 1970). Sú v nej reprodukované všetky diela (fotografie Ladislav Sternműller, grafická úprava Andrea Andreutti Pokorná), ktoré boli vystavené v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Kniha obsahuje viac reprodukcií než textových častí, ktoré sú rozdelené do niekoľkých kapitol a všetky sú aj v anglickej verzii. Pri každej je precízny bibliografický údaj a spravidla aj citát od výtvarníka Laluhu: „Objavil som motív. Mňa osobne zaujíma úzky problém a vystačil by mi na tri životy, nie na jeden.“ Biografiu a bibliografiu urobila Lucia Halászová, na záložkách je osem Rúfusových básní, ktoré sú nielen inšpirované Laluhovou tvorbou, ale ju aj istým spôsobom hodnotia.
Laluhovská formula
Fakt, že detstvo zanecháva v človeku silnú stopu, je prítomný i v tvorbe Milana Laluhu. Dedinské prostredie a príroda na strednom Slovensku – Dolná Mičiná sa stala takmer nepretržitým zdrojom inšpirácie pre Laluhove kresby i maľby. Na umelca mali vplyv jeho učitelia na Vysokej škole výtvarných umení, osobitne Ernest Zmeták, a stretnutie s rovesníkmi – budúcimi členmi Skupiny Mikuláša Galandu, ktorú spoluzakladal.
Inšpiroval sa raným kubizmom, dôležité boli preňho i mnohé cesty do zahraničia. Po skončení vysokoškolského štúdia tvoril na strednom Slovensku, od roku 1963 až do smrti v Bratislave. Jeho rozsiahle dielo – to sú kresby, maľby, monumentálne maľby, ale aj grafika, ilustrácie a vyše tisíc autoportrétov.
Relatívne malý počet námetov v jeho tvorbe (dedina, detstvo, príroda, dedinský človek, autoportréty) je iba zdanlivý, respektíve irelevantný, pretože Laluha tých niekoľko námetov obdivuhodne variuje do mnohonásobných podôb, ale vždy s tým neopakovateľným autorským „rukopisom“, ktorý sa vyznačuje tzv. laluhovskou formulou. Jej podstatou je „postupná redukcia maľby na základné tvary, farby a motívy,“ na „nespútanú farebnú žiaru“ , na ktorej začiatku, ako uvádza Mojžiš, je Kompozícia s červeným pozadím (1958), patriaca do pozoruhodnej série nefiguratívnych obrazov.
Dôraz na slovo pocit
Pre Juraja Mojžiša je typické, a platí to i pre texty v tejto knihe, že tému rozvíja vrstvovito, z rôznych aspektov, uhlov pohľadu i pomocou historických reálií. Tak potom i v prípade diela Milana Laluhu sa široko venuje galandovcom, jednotlivým výstavám, katalógom a publikáciám, z ktorých primerane cituje. Uvádza aj hodnotenia Laluhovej tvorby od významných osobností z iných druhov umenia a kde sa to žiada, oponuje, poskytuje odborný pohľad na podstatu Laluhovej tvorby. Je jednoznačné, že Mojžiš pozná tvorbu tohto umelca od jej základov a v celej šírke, je zrejmé, že s týmto umelcom ho viazalo priateľstvo, a tak z toho dôvodu mohol a vie zasvätene citovať aj z jeho vyjadrení: „Preto môžem jeden motív maľovať trebárs stokrát, lebo ma samotná vec dráždi a vydržím ju obdivovať v jej záhadnej kráse a užitočnej existencii.“
V Mojžišových kapitolách knihy uchváti esejistický spôsob textovej koláže s hlbokým odborným ponorom a jeho priam básnickým vyjadrovaním: „Kreslil a dokreslil sa – povedané s maliarom – k pocitu z tvaru. Dôraz je na slove pocit.“ Mohlo by sa zdať, že Mojžišove texty k tejto publikácii, plnej podmanivých, hoci len reprodukovaných obrazov Milana Laluhu, sú preplnené citáciami odborníkov na výtvarné umenie (Oskár Čepan, Ján Bakoš,...) i iných teoretikov a umelcov (Dominik Tatarka, Július Vanovič, Milan Rúfus,...), no bezpochyby je to len zdanie – Juraj Mojžiš takýmto spôsobom vytvoril obraz o obrazoch, zdokumentoval pohľad na tohto rešpektovaného umelca so záhadnou krásou diela. „Neopakoval, Laluha varioval. Stal sa maliarom variácií.“
Knihe sa nedá nič vyčítať, treba ju otvárať, prehŕňať sa v nej a znova a znova „postáť“ pri jednotlivých obrazoch, ktoré sú technicky a výtvarne výborne zreprodukované.
