Literárium / Ivan Kadlečík
Po vojne sme bývali vedľa pekárne. Bolo to miesto rozprávkových divov a zázrakov. Majster pekár pán Sabin bol kúzelník, vedel rukami vyčarovať z vody, múky, soli, droždia a ohňa bochníky chleba, okrúhle a žiarivé ako mesiac v splne. Miestnosť voňala drevom, dopečenou múkou a kvasnicami, z ktorých sme si ukradomky odštipkávali. Pán Sabin nás vystríhal, že po tom droždí budeme mať veľké guľaté bruchá, ako tá pani, čo tu pred chvíľou bola. Verili sme tomu, lebo sme vtedy ešte nevedeli, ako sa rodia deti. Nevedeli sme ani to, že chlieb je počiatkom a koncom ľudskej civilizácie, ak by som mal parafrázovať Johna Ruskina v knihe Krajina a paměť profesora humanitných vied na Columbijskej univerzite Simona Schama. Áno, aj chlieb si pamätá dejiny a zem, v ktorej vyklíčilo zrno.
Dnes nám z neznámych vzdialených krajín pre zisk privážajú hotový chlieb, upečený, zmrazený a znova dopečený, ktorý už na druhý deň uschne a na tretí plesnivie od toxických chemikálií, farbív a konzervantov a vôbec nepripomína chuť chleba. To isté sa týka aj ostatných potravín, mäsových výrobkov, ovocia, nielen mlieko nie je mliekom, bryndza nie je bryndzou, ale aj soľ už stratila svoju slanosť. Zelenina postriekaná nebezpečnými látkami umelo dozrieva, a tak máme proti prírode v decembri čerstvý šalát, v januári čerstvé jahody, vo februári nechutné paradajky. To všetko narušuje ľudský organizmus, jeho imunitu, porušuje rytmus prírody. Čo s tým? Kamarát mi poradil, vraj čo neurobíme dnes, hádam urobíme zajtra, a keď nie zajtra, tak v pondelok.
Dokonca je tu ešte problém etický a duchovný ako dôsledok „modernej“ a egocentricky konzumnej spoločnosti. Ale to nie je nič nové pod slnkom. Na dôsledky ľudskej chamtivosti a pýchy upozorňujú a varujú pred nimi aj najstaršie mýty, legendy, báje a rozprávky, napríklad dobre známa O dvanástich mesiačikoch.
Zlá macocha a špatná Holena vystrčili pastorkyňu Marušku von, zachlopili za ňou dvere a zatisli závoru. Blúdila ona, blúdila horami, dolami, až prišla k vatre, kde dookola sedia dvanásti mužovia. Najstarší mesiac sedel hore na najvyššom kameni a zatočil kyjakom nad vatrou. Vatra vyšľahla tri razy vyššie, snehy sa topili, stromy sa rozvili do listov a pod kríčkami vyzeralo, akoby bol bielych hviezdičiek nasial a navidomoči menili sa biele hviezdičky na jahody a zreli, dozrievali.
Hory, ktoré si dnes rabujeme, ochraňujú múdrych a spravodlivých a pomstia sa bezbožníkom. „Hory jsou počátkem a koncem veškeré krajiny“ (John Ruskin).
