Píše politológ Jozef Bátora
Keby sa mu skutočne podarilo rozvíjať západný štýl politiky, nútil by tým aj ostatné politické strany osvojiť si ho.
Poviem to hneď na začiatku: v prvom kole prezidentských volieb som volil Radoslava Procházku. Hovorím to preto, že tento článok nie je motivovaný akousi skrytou snahou o podporu určitého politika. To, čo nám totiž ukázal úspech Procházku, je prejavom širšieho stavu našej politickej scény a môže to mať podstatný vplyv na jej ďalší vývoj.
Kvalitných analýz zloženia voličov Procházku tu už bolo množstvo a priniesli relevantné pozorovania. Jedným z najzaujímavejších bol fakt, že sa mu podarilo získať vysokú podporu medzi konzervatívnymi rurálnymi katolíkmi a medzi liberálnymi urbánnymi občanmi v mnohých mestách.
Vnímam tu však čisto subjektívne a bez opory v pevných dátach jeden paradox, o ktorom sa hovorí menej, a síce, že voľba „procházkovskej ponuky“ bola pre mnohých protestom za štandardizáciu politiky. Teda za normálnu politiku, aká je bežná v západných demokraciách. Úspech tejto protestnej agendy má minimálne dva zdroje a jednu implikáciu.
