Sedím v kaviarni, pracovno-priateľské stretnutie. Kamarátka nestihla odovzdať deti manželovi, a tak sedia s nami a musia nejako vydržať tú nudnú hodinu v spoločnosti dospelých. Na stole je množstvo predmetov, ktoré po príchode detí ožívajú. Dekoratívne štíhle drevené veže soľničiek a koreničiek s rachotom padajú do tanierov, poháre na stopkách sa roztancujú na zvlnenom obruse. Obaja chlapci si dávajú kašu. A výskajú od nadšenia.
Keď dojedia, povedia: ešte raz. To isté? Pýta sa mama. Presne, odpovedajú. Kým donesú repete, hra detí sa vystupňuje natoľko, že mladší je spolu s fajčiarmi odvedený na čerstvý vzduch. „Rodinný život,“ komentuje s úsmevom jeden z mladých mužov pri našom stole, kde si všetci viditeľne vydýchli. „Ale ja to chápem,“ dodáva, „tiež mám psa a to sa niekedy ťažko vysvetľuje tým, čo nemajú, že nemôžem robiť hocikedy čo chcem.“
