Píše bezpečnostný analytik Milan Šuplata
Je v našom záujme mať ozbrojené sily pripravené aj na krízu vojenského charakteru, trend je však presne opačný.
Udalosti dnešných dní nie sú len ďalšou nepríjemnou epizódou v našich vzťahoch s najväčším európskym štátom.
Vojenská anexia územia na etnickom princípe, obsadenie a zhabanie námorného loďstva vo vlastníctve druhého štátu, ostentatívna hrozba ďalšieho použitia sily vo forme zhromažďovania vojsk na hraniciach, strata citlivosti ku kritike z okolitého sveta (o tom domácom ani nehovoriac) a nostalgia za niekdajšou ríšou by už mali stačiť na to, aby sme spozorneli.
Mohli a mali sme však spozornieť už skôr, pri predohre v Gruzínsku a počas rokov zvyšovania ruských vojenských výdavkov.
Niektorí spojenci, špeciálne Poľsko, čítali medzi riadkami veľmi pozorne a svojmu vnímaniu hrozieb prispôsobili národnú obrannú politiku. Plán poľskej modernizácie ozbrojených síl, výdavky na obranu stabilne kopírujúce aliančný záväzok dvoch percent HDP a budovanie silného spojenectva s USA cez početné príspevky do operácií v Iraku a Afganistane neboli náhodné.
