Keďže Ficova kampaň tematizuje voľby ako rozhodovanie medzi politikom, ktorého poznáme, a mačkou vo vreci so scientologickými sklonmi, tak si známosť zrekapitulujme.
Kým päťdesiate roky naplnili Orwellov obraz totálnej spoločnosti, normalizácii už bolo jedno, čo si kto (o nej) myslí. Režim nenútil nikoho klaňať sa mu a robiť nadprácu. Iba tí, ktorí chceli šplhať po sociálno-kariérnom rebríčku a vykonávať moc nad spoluobčanmi, museli predstierať vieru až po vstup do komunistickej strany.
Stať sa členom v čase „perestrojky“, keď tú vieru nebral vážne už zhola nik, je známkou smädu po moci a válovoch. Koľko vápnika v chrbtici a sebaúcty mohol mať asi človek, ktorý sa v roku 1987 neštítil vyjadriť súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a s „Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti“? Pretože bez toho sa do KSČ vstúpiť nedalo.