Píšu Zuzana Čaputová a Pavol Žilinčík,
právnici a spolupracovníci VIA IURIS
Prečo môže jeden sudca agresívne útočiť na kolegov, zatiaľ čo iný sudca je disciplinárne stíhaný len za vyjadrenie názoru na pomery v súdnictve? Etika ktorého z nich má platiť? Justícia v tom nemá jasno a je dôležité, aby si vytvorila zrozumiteľné pravidlá.
Mnoho slovenských právnikov, sudcov a advokátov stále považuje tému sudcovskej a právnickej profesijnej etiky za nudnú a zbytočnú tému. Pritom vo svete je to dnes dynamicky sa rozvíjajúca a zaujímavá oblasť práva.
Český sudca Cepl asi pred dvoma rokmi povedal, že pokiaľ sa profesijná etika nestane samotným jadrom právnického vzdelávania, výsledok si budeme môcť prečítať v knihe La Camorra.
Áno, ak sa taký mocný stav, ako sú právnici, dlhodobo vychováva a vzdeláva bez etickej prípravy alebo ak je iba formálna a, nebodaj, sa zosmiešňuje, potom nastupuje do tohto stavu mafianizácia. Pravidlá sa ohýbajú a stav začne chrániť svoje vlastné záujmy viac ako tie, pre ktoré vznikol.
Právnici sú mocný stav. Prezident, premiér, tretina členov vlády, sudcovia, prokurátori, mnohí poslanci, starostovia...sú právnikmi. Ich rozhodnutia sa dotýkajú miliónov ľudí. Pritom len málo z nich sa mohlo pripravovať na riešenie hodnotových dilem, ktorým teraz čelia. Marginalizácia profesionálnej etiky prebieha najčastejšie pod heslom: „Etiku má mať každý v sebe.“
