Píše Silvester Lavrík, dramaturg, scenárista a spisovateľ
Je čas na romantické gestá a je čas na šiplavú a málo pôvabnú prózu každodennosti.
Bol som sa po dlhšom čase pozrieť v Uhrovci. Pred rokmi som v neďalekých Bánovciach učil. Do rodného domu architekta slovenského politického národa som vodil žiakov.
Tentoraz bola sobota, nikde nikoho, dedinou len tu a tam prefrčalo auto. Cez cestu prebehol malebne škaredý pes. Pritrafil sa aj cyklista. Ten bol len škaredý. Podvečer na zastávku prikvitla skupina turistov. Vracali sa z Kňažinových lúk. Medzi nimi zopár bývalých kolegov.
Dali sme sa do reči. Ako inak, o voľbách. Podajeni majú premyslené, komu dali či dajú hlas. Druhí budú hútať do posledka. Takí, čo čítali Kalinčiakovu Reštavráciu a spolu s jedným z jeho podarených sedmoslivkárov si povedali, že načo voš kašle, keď pľúc nemá, sa našli tiež.
Ani prezidenta, ani stranu
Práca učiteľa je bez hodnotovej ukotvenosti v humanizme a emočnej zainteresovanosti vychádzajúcej z empatie nemožná. Takisto veľký príklon k idealizmu sa žiada. Dlhodobo sa bez schopnosti veriť, dúfať a mať presvedčenie sa učiť vonkoncom nedá. O to viac ma zarazilo, že viacerí kategoricky odmietli ísť voliť. Aj tak nič nezmením, nebudem sa podieľať na tomto humbuku a nevidím tam jediného, komu by som veril, dôvodili.
Tóno, starý kamarát a kolega, najhlasnejšie. Neučí deti štepiť stromy a chovať včely, dlho nosil vlasy po ramená, ale inak spĺňa všetky predstavy o tom, ako má naozaj dobrý učiteľ vyzerať. Po víkendoch bráva deti na výlety, dokážu s ním otvorene hovoriť o svojich prvých láskach, rodinných tajomstvách. Cez prestávky ho pozývajú za sudcu svojich smrteľne vážne prežívaných sporov.
Poviem už len toľko, že miluje históriu a je hrdým lokálpatriotom. Ľudovíta Štúra a jeho koncept emancipovaného slovenského národa ctí a obdivuje aspoň tak ako ja. Napriek tomu sa rozhodol, že voliť nepôjde. Ani prezidenta, ani primátora, ani žiadnu stranu. Ale veď zastupiteľská demokracia... nadhodil som. Nefunguje, zasmečoval.
Tri stupne detinskosti
Celou cestou do Bánoviec a potom aj hodný kus noci sme sa preli. Obaja sme učiteľmi so všetkým, čo k tomu patrí. Teda aj so zvykom vždy mať pravdu. Všade inde než v krčme roztatárenej piatkovou nocou by naša polemika vyznievala ako hádka dvoch zaťatých fundamentalistov.
