Píše spisovateľ Peter Juščák
Kandidovať na funkciu prezidenta z postu premiéra je prinajmenšom netradičná cesta k najvyššej funkcii štátu a ani sám premiér nedokázal vysvetliť, prečo sa k nej uchýlil.
Vysvetlenia môžu byť hneď dve: pri slabej opozícii uveril, že je najvhodnejší čas na bezpečné uchopenie moci aj v prezidentskom paláci a posilnenie moci jednej strany a jej oligarchov aj na ďalšie obdobie.
Vysvetlenie číslo dva môže mať aj opačné, ale racionálne jadro – prezidentské kreslo sa pre premiéra malo stať elegantným únikom zo spleti hustnúcich problémov a čoraz väčšieho a bezočivejšieho vplyvu oligarchov. Útek od zodpovednosti, od ťažkostí, ktoré hrozia, by tak v prezidentskom kresle dostal solídny glanc.
Je najvyšší čas, aby hlboký rozklad spoločnosti začal vyvolávať obavy. Kričí zďaleka a už ho nevidia len tí, ktorí na ňom úspešne profitujú – vládnuci poslanci, sudcovia, prokurátori, exekútori, pijavice prisaté na štátny rozpočet, schránkové firmy rozpínajúcich sa oligarchov... Ficova kandidatúra na prezidenta potvrdila, že toto nie je jeho téma a s ľahkosťou vánku bol pripravený prenechať ju svojim straníckym kolegom.
