Rovnaký ako výhovorky Smeru, že jeho voliči chcú vidieť Roberta Fica na Úrade vlády, a preto ho nevolili.
Zatiaľ čo porazený Fico si líže ranenú (nielen) nohu a podstupuje manikúru („obhrýzam si nechty“), Kiska a jeho štáb oslavujú v popredí obrazu. Právom. Do polemiky s názorom, že získali druhú najcennejšiu volebnú trofej slovenských dejín – po SDK v roku 1998 – niet chute ani dosť argumentov. Na poriadny raut majú pádny dôvod.
Poverenie, ktoré voliči zoslali na Kisku, je však až také mohutné, že až svitne všedný deň, mali by sa naň ešte raz prizrieť. Uvidia aj vzťahy a súvislosti, ktoré nabádajú držať sa ak nie pri zemi – to sa nedá – tak ani nie v oblakoch. Milión tristotisíc hlasov je obrovská devíza, ale ten, kto Kiskovi takto mandát nafúkol, je – Robert Fico.
Ktokoľvek iný by stál vo finále proti nemu – vrece zemiakov, Procházka či Kňažko – účasť by bola pod 40 percent a takmer ústavná väčšina hlasov, s ktorou Ficovi „ušiel“ o famóznych 19 percent, by sa zmenila ak nie na prehru, tak na vyrovnaný súboj.
