Vždy ma fascinovalo, ako sme (my Slováci) klaunovali voľbu amerického prezidenta: smiali sme sa kandidátom, hystérii médií, hystérii voličov.
Najviac sme sa smiali, keď znovu vyhral Bush mladší. Smiali sme sa na kritériách „obyčajného“ Američana, ktorý Busha volil, pretože „si vedel predstaviť, že by s ním - na rozdiel od Kerryho - išiel na pivo“.
V uplynulých týždňoch sa vďaka sociálnym sieťam dala dosť ľahko vygenerovať síce nie reprezentatívna, ale zato zaujímavá vzorka slovenského „neobyčajného“ voliča. Každý deň sa moji osobní, pracovní a ostatní facebookoví známi predbiehali v tom, ako čo najlepšie prezentovať svoj výber. Bola som rada, že ľudia zhromaždení v mojom virtuálnom priestore volili antifico. Asi traja svoje predvolebné statusy venovali únavnému vysvetľovaniu, prečo nevolia vôbec.
Je zaujímavým fenoménom dneška, že zrazu (sme) všetci mali svoje médium, z ktorého sme mohli hlásať osobné preferencie. A keďže ide o „nás“, preferencie každého „ja“ boli tie najneobyčajnejšie, najelitnejšie, najmienkotvornejšie. Také mienkotvorné, ako to len v obdĺžniku s Aktualizáciou statusu ide. Akoby sa práve pri nás zastavila malá moderátorka vo vkusnom sáčku a s vlasmi nalakovanými tak, aby odolali aj prípadným jarným vetrom. Akoby nám s pársekundovým, ale o to urgentnejším záujmom pristrčila mikrofón, nech sa vyjadríme.
