Treba asi predoslať, že z mien Mazák, Kresák a Drgonec sa nemusí hneď padať do kolien. S každým z troch sa dalo tu či tam nesúhlasiť, s Drgoncom aj vášnivo. To, že ani jeden neprešiel parlamentnou voľbou ústavných sudcov, je však horšie než príznakové. Jeden z koreňov našej biedy – nielen justície – vidíme ako vo vitríne v plnej paráde.
Zásadné je, že s tými tromi, čo neboli NR SR dosť dobrí, sa práveže aspoň dalo nesúhlasiť. Dvadsať rokov sú účastníkmi, a viac-menej prominentnými, právno-politickej diskusie na Slovensku.
Približne asi vieme, čo si myslí o vzťahu európskeho a národného práva Mazák, tušíme, aký názor na interrupcie asi zastáva Kresák, a počuli sme, čo na kauzu Čentéš hovorí Drgonec. Pričom to, že sú autoritami, po ktorých mienke je dopyt, ich robí pre košický dvor aj prirodzenými kandidátmi.
Stokrát prirodzenejšími než Baricová, Bernát, Duriš, Fulcová a Volkai, ktorých si vybral Smer. Ako a v čom s týmito (aspoň) nesúhlasiť, ak sú anonymní tak na poli ústavnej vedy, ako vo verejnej diskusii, v ktorej ani slamku od založenia štátu krížom nepreložili?
