Igor Barilik je mladý slovenský právnik, ktorý v roku 2010 pôsobil na medzinárodnom tribunáli pre stíhanie genocídy v Rwande. Násilnosti, pri ktorých v priebehu troch mesiacov vyvraždili takmer milión ľudí, sa začali presne pred dvadsiatimi rokmi, 6. apríla 1994. Pri tejto príležitosti čitateľom Sme.sk prinášame časť Igorovho denníka opisujúceho jeden výnimočný týždeň v jeho práci – ten, ktorý strávil práve na miestach v Rwande, kde sa zločiny odohrali.
Venované D., z vďaky za inšpirácie.
Deň prvý
Na začiatku môjho rozprávania treba vysvetliť určitú zvláštnosť. V prípade genocídy v Rwande bolo rozhodnuté umiestniť trestný tribunál do susednej Tanzánie. Voľba padla na mesto Aruša, kde už v roku 1993 znepriatelené etniká podpísali mierovú dohodu.
Situácia v krajine tesne po genocíde a ozbrojenom konflikte bola veľmi napätá na to, aby v tomto prostredí vôbec dokázala medzinárodná justícia účinne fungovať.
Neutralita a relatívna blízkosť arušskej pôdy sa tak javila ako dobrý kompromis, hoci pre autentickú skúsenosť s následkami rwandskej genocídy musia pracovníci tribunálu letieť priamo na miesto do susednej krajiny.
Nasledujúcich sedem dní pozývam čitateľov, aby túto cestu po stopách genocídy prešli spolu so mnou.
Vzlietneme, či nie?
Arušskému tribunálu zabezpečuje spojenie s Rwandou malé služobné lietadlo typu Beachcraft z letiska Kilimandžáro, vzdialeného asi hodinu jazdy autom po červenených cestách tanzánskeho vidieka na úpätí najvyššej hory Afriky.
Chcel som letieť v piatok skoro ráno, aby som sa stihol ohlásiť v pracovnom čase na detašovanom pracovisku prokuratúry tribunálu v Kigali a cez víkend sa rozhliadnuť po meste. Po prednostnom skontrolovaní na letisku pre personál OSN sme sa s kolegyňou vybrali na dráhu k pripravenému lietadlu.
Usadím sa hneď za otvorený kokpit. Mladšiemu pilotovi Juhoafričanovi sa nedarí nahodiť nejaká kontrolka.
"Hm, alternátor môže byť pokazený."
"Nič to, hovorí starší, vzlietneme a ono to naskočí."
"Si si istý? Môžeme mať problém s rádiom."
Po krátkej debate o možných scenároch po vzlietnutí sa piloti rozhodli, že bude predsa len lepšie zariadenie nahradiť.
Nie korupcii
Na Kigali International sme prileteli o štvrtej miestneho času.
Počas genocídy bolo letisko jedným z mála miest, ktoré sa podarilo udržať hŕstke vojakov pomocnej misie UNAMIR pod velením kanadského generála Roméa Dallaria.
Hrdinskú prácu tu pri evakuácii osôb a prísune zásob odviedli piloti Hercula, ktorí vzlietali a pristávali pod paľbou medzi znepriatelenými skupinami v meste.
Prvá vec, ktorá udrie každému cestujúcemu do očí, je veľká tabuľa pri východe z parkoviska pred letiskovou halou s nápisom „Investment YES, Corruption NO“ a odkazom na webovú stránku rwandského ombudsmana. Jeho hlavnou náplňou práce je potieranie korupcie. Boj proti korupcii berú v Rwande vážne, za čo si za posledné roky vyslúžili priazeň investorov.
Stále sa bojuje
Do sídla detašovaného pracoviska sme mali zariadený odvoz, ale v piatok podvečer som na úrade nenašiel nikoho z justičného personálu. Na bráne a pred budovou postávalo niekoľko bezpečnostných dôstojníkov. Keňan George mi ústretovo navrhol ubytovanie na víkend.
Každý pracovník tribunálu absolvuje hneď po príchode bezpečnostný brífing o súčasnej situácii v krajine a pokynoch pre personál. Naposledy pred dvoma týždňami sa zaznamenali dva granátové útoky na náhodný dav civilistov pri autobusovej stanici v Kigali. Bilancia: jeden mŕtvy, 28 zranených.
Armáda a polícia posilnili hliadky a v noci rozostavujú cestné zátarasy, aby mohli kontrolovať doklady cestujúcim. Na západe krajiny pri hranici s Kongom prebiehajú občasné boje s povstaleckými skupinami, ktoré sa snažia preraziť cestu hlbšie do vnútrozemia.
Inak je hlavné mesto relatívne bezpečné, samozrejme, treba byť stále ostražitý a nepútať na seba pozornosť... ak to je teda u mzungu – belocha, doslova „bezcieľneho tuláka“ – vôbec možné.
Než sa vyberieme domov, George mi ponúka miesto spolujazdca počas večernej hliadky, keď kontroluje ďalšie objekty tribunálu. Veľký biely džíp s majákom a nápisom UN poznať z diaľky, miestne vojenské stráže pridelené k ochrane budov OSN salutujú.
Vitajte v hoteli Rwanda
Kigali sa rozprestiera na veľmi členitom území, a tak ustavične jazdíme hore a dole kopcom. Panoráma so zapadajúcim slnkom je uchvacujúca, navyše, na rozdiel od Aruše je mesto veľmi čisté a plné zelene. Hlavné mestské ťahy pokrýva kvalitnejší asfalt než na väčšine ciest na Slovensku.
Zastavujeme pri slávnom Hôtel des Mille Collines, ktorého manažér Paul Rusesabagina zachránil počas genocídy 1268 utečencov od istej smrti pod rukami militantov fanatického mládežníckeho hnutia Interahamwe. Príbeh je známy z filmu Hotel Rwanda.
Filmárom poslúžil hotel v Johannesburgu, k skutočnému treba ísť do Kigali. Tu môžete zastaviť pri recepcii, za ktorou stával Rusesabagina, či vidieť bazén, z ktorého utečenci mesiac pili zapáchajúcu vodu. Strážili ich len štyria tuniskí mierotvorcovia a transport do bezpečia riadil poľský dôstojník Stefan Stec.
Počas genocídy pre utečencov v nepredstaviteľných podmienkach robil čo mohol. V roku 2005 ho na verejnej diskusii po premietaní Hotela Rwanda v Haagu, kde bol ako hosť, nečakane vystavili kritike divákov za to, že to aj tak nebolo dosť. Po tomto zážitku prestal jesť a ako 41-ročný zomrel na následky posttraumatickej stresovej poruchy.
Doma mi George predstaví manželku a ich osemmesačné bábätko.
George pred príchodom na rwandský tribunál pracoval sedem rokov na tribunáli pre bývalú Juhosláviu v Haagu, eskortoval hlavných obžalovaných vrátane Miloševiča. V Bosne pôsobil ako strážnik vo vyšetrovacích tímoch obhliadajúcich miesta masakier.
Na Európu mal dobré spomienky a najviac mu utkvela v pamäti európska pohostinnosť, ktorú teraz rád odpláca Európanom v Afrike. Ako prejav cestovateľskej spolupatričnosti mi napokon ponúkol ubytovanie na celú dĺžku môjho pobytu v meste, čo som veľmi rád prijal.
