Igor Barilik je mladý slovenský právnik, ktorý v roku 2010 pôsobil na medzinárodnom tribunáli pre stíhanie genocídy v Rwande. Násilnosti, pri ktorých v priebehu troch mesiacov vyvraždili takmer milión ľudí, sa začali presne pred dvadsiatimi rokmi, 6. apríla 1994. Pri tejto príležitosti čitateľom Sme.sk prinášame časť Igorovho denníka opisujúceho jeden výnimočný týždeň v jeho práci – ten, ktorý strávil práve na miestach v Rwande, kde sa zločiny odohrali.
Venované D., z vďaky za inšpirácie.
Deň druhý
George nastupuje do služby ráno o siedmej. Úrad tribunálu je zatiaľ prázdny, vstupná hala vyzerá ako v rekreačnom zariadení z čias socializmu.
Vyťahané kreslá, starý televízor, zarámované požiarne poplachové smernice a ošúchaná mapa na stene. Zo stereotypu vybočuje portrét generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna a logo tribunálu.
Keď sa ani po dlhšom čase nik neukáže, vyberiem sa na pešiu obhliadku centra. Najefektívnejším spôsobom dopravy je zastaviť mototaxík, dohodnúť sa so šoférom na cene, nasadiť si zelenú helmu a potom sa už len pevne držať.
Hneď vedľa úradu je štadión Amahoro. Počas genocídy slúžil ako útočisko pre 12-tisíc Tutsiov. Bolo to jedno z mála miest, kde sa prevažne bangladéžskym mierotvorcom z oklieštenej misie podarilo chrániť civilistov pred génocidaires, ktorí štadión obliehali a občas ostreľovali mínami.
Po stopách Dallaira
Po necelej hodine sa dostanem k hlavnému obchodnému centru, od ktorého sa tiahne Boulevard de la Révolution smerom ku vojenskej základni Camp Kigali.
Bulvár evokuje scénu z Dallairovej knihy Shake Hands with the Devil. Na začiatku ulice bola postavená barikáda, cez ktorú po vypuknutí genocídy vládni vojaci nechceli pustiť generála Dallaira ku rwandskému plukovníkovi Bagosorovi, dnes už odsúdenému strojcovi genocídy.
Dallaire ignoroval hrozby odistenými zbraňami a pokračoval pešo smerom k veliteľskému stanu, aby mohol Bagosoru, ktorého hneď podozrieval z rozpútania násilností, konfrontovať osobne. Po chvíli ho dobehol vládny vojak na aute a odviezol ho ďalej.
Keď míňali nádvorie pred barakmi, generál na okamih zahliadol telá svojich vojakov nehybne ležiacich na zemi. Šofér však ani na výzvu nezastavil, a tak sa k telám mohol dostať až po stretnutí s Bagosorom.
Za bránou stoja dve rozostrieľané budovy a pomník desiatim belgickým vojakom. V noci, keď sa začala genocída, boli pridelení k ostrahe Agathe Uwilingiyimana.
Vtedajšia predsedníčka vlády, sama etnická Hutujka, patrila do umierneného politického tábora usilujúceho sa o celonárodné zmierenie. Z pozície šéfky výkonnej moci priamo krížila plány génocidaires.
Do jej rezidencie bol vyslaný oddiel prezidentskej gardy ovládanej extrémistami, ktorý najprv odzbrojil a zajal mierotvorcov OSN, a následne popravil premiérku i s manželom. Ich päť detí sa podarilo zachrániť a previesť do bezpečia hotela des Mille Collines senegalskému mierotvorcovi kapitánovi Mbaye Diagnemu. Hrdina, ktorý zachránil mnoho životov, v konflikte neskôr sám zahynul.
V tieni pod strieškou sedí osamote sprievodkyňa. Opíše mi, v ktorej miestnosti boli zajatí belgickí vojaci, keď prezidentské gardy dostali pokyn na popravu. Prvý vojak bol vytiahnutý pred budovu a zastrelený, ostatných zabili streľbou a dvoma granátmi, čo hodili dovnútra.
Na stenách sú dodnes viditeľné škvrny od krvi a diery po granátových šrapneloch. Existujú výpovede, podľa ktorých im pred popravou popretínali Achillove šľachy, aby nemohli utekať, a niektorých dokonca mali pred smrťou udusiť vlastnými pohlavnými údmi, ktoré im odsekli mačetami. Bezvládne telá potom rozštvrtili a preniesli pred vojenskú márnicu.
Dallaire v pamätiach napísal, že mu trvalo istý čas, kým správne spočítal mŕtvoly. Pozostalí mu však nedokázali odpustiť to, že nezabránil ich smrti. Na tabuli v miestnosti, kde boli zabití, nakreslili lebky a napísali výčitky veliteľom misie.
Tých však možno len ťažko obviňovať za nezabránenie vopred pripravenému plánu extrémistov. Dallaire síce dostal od informátora správu, že sa plánuje vražda niekoľkých Belgičanov na vystrašenie belgickej vlády a urýchlenie stiahnutia medzinárodných vojsk, ale keď požiadal o povolenie včas vojensky zakročiť, nadriadení v New Yorku mu to nedovolili.
Plán extrémistov fungoval. Krátko po zabití vojakov sa Belgičania naozaj stiahli a výrazne tak oslabili bojaschopnosť celej misie UNAMIR, ktorá prestala byť spôsobilá zabrániť či zastaviť genocídu.
Spoznať históriu
Posledné miesto môjho dnešného programu je národné múzeum genocídy Gisozi Genocide Memorial Site. Odviezol ma k nemu pán, ktorého som sa na ulici náhodne opýtal na smer. Pred budovou pamätného miesta je malé jazierko s plápolajúcim plameňom. Každý rok ho symbolicky udržiavajú sto dní medzi aprílom a júlom, keď prebiehala genocída.
Prehliadka sa začína prekoloniálnou dobou, keď kmene Tutsi, Hutu a Twa označovali skôr sociálnu skupinu než za etnikum. Tutsiovia boli šľachtici, majitelia pôdy a dobytka, Hutuovia im podriadení roľníci a pygmejovia Twa outsideri v horách.
Nemecký, a po prvej svetovej vojne belgický kolonializmus sa v ďalšej výstave hodnotí ako negatívne obdobie dejín, hoci priniesol výdobytky ako vzdelávací systém, lepšiu infraštruktúru či sociálnu starostlivosť organizovanú kresťanskými misiami.
Na druhej strane však vtedy moderné európske myšlienky podnietili kolonizátorov, aby domorodé obyvateľstvo roztriedili podľa (veľmi pochybných) antropologických faktorov a desaťpercentnej menšine Tutsiov – „dominantnej rase“ – zverili čiastočný výkon koloniálnej moci nad celou populáciou.
Stáročia útlaku Hutuov v 20. storočí posilnené kolonizátormi vyústili k odvetným čistkám tutsijskej populácie po tom, ako sa krajina začiatkom šesťdesiatych rokov zbavila cudzej nadvlády a moc získala hutujská väčšina. Výstava ďalej približuje práve toto obdobie, keď sa extrémistické špičky Hutuov pripravovali na „konečné riešenie“.
Samotný priebeh genocídy je zobrazený naturalisticky. Tri miestnosti sú plné fotografií obetí, lebiek, kostí a šiat povraždených civilistov. Posledná etapa na prízemí opisuje dôsledky genocídy ako množstvo sirôt či znásilnené ženy nakazené vírusom HIV. Takisto sa spomína justičné vyrovnanie s páchateľmi, a to lokálnymi súdmi gačača pre „bežných“ páchateľov, a medzinárodným trestným tribunálom pre pohlavárov a strojcov genocídy.
Pasáž na poschodí je venovaná detským obetiam genocídy. V miestnostiach namaľovaných na oranžovo (oranžová vraj pôsobí upokojujúco) sú veľké fotografie detí s informačnými tabuľkami. Na nich je meno, vek, charakteristika, obľúbené jedlo či aktivita, a potom krátky dôvetok ako posledné slová („určite nás zachránia“), posledný zážitok („videl svoju matku znásilnenú a zavraždenú“) a príčina smrti („rozsekaný mačetami“ alebo „klátom mu rozmliaždili hlavu o múr“).
Počas mojej návštevy sa na nádvorí začali zhromažďovať desiatky mladých ľudí. Priniesli vence na masové hroby pozdĺž spodnej časti múzea. Chvíľu som s nimi postál, aby som si tiež uctil pamiatku obetí.
Hneď ako sa začalo stmievať, vrátil som sa na tribunál, aby som Georgea pozval na drink po službe. V bare môžeme využiť nepísanú výsadu personálu OSN zhovárať sa o politickej situácii v krajine. Rozoberať pri pive politiku je pre domácich tabu.
Súčasný prezident Kagame, ktorý má zásluhu na ukončení genocídy, vládne v krajine pevnou rukou a kritikov často označuje za extrémistov rozdúchavajúcich etnickú nenávisť. Ako to už v autokratických režimoch býva, krčmy sú prešpikované donášačmi striehnucimi na neuvážlivé slová. Pre nás ostáva výhodou, že ich ako cudzinci, navyše pracovníci tribunálu, veľmi nezaujímame.
