Píše publicista Juraj Hrabko
Ak uznáme, že súčasný prezident môže vymenovať troch nových ústavných sudcov, mali by sme rovnako uznať, že jeho nástupca môže jeho rozhodnutie zmeniť dovtedy, kým sa ujmú funkcie.
Voľba piatich kandidátov na funkciu ústavných sudcov v parlamente vyvolala značnú nevôľu časti odbornej aj laickej verejnosti.
Zároveň sa začala debata o tom, či po doplnení o šiesteho kandidáta má o budúcich sudcoch Ústavného súdu rozhodnúť ešte dosluhujúci, alebo už novozvolený prezident. Umocnená tým, že v jej pozadí sa prakticky hovorí aj o kandidátovi na šéfa Najvyššieho súdu, ktorého vymenovanie rovnako patrí do portfólia hlavy štátu.
Aj keď debata o kvalite zvolených kandidátov v porovnaní s nezvolenými je zbytočná – stačí si pozrieť životopisy – neuškodí spomenúť aj kvalitu mimovládnych poslancov. O nej viac vypovedajú výsledky druhého kola volieb. V nich totiž hlasoval „za“ Jána Drgonca a Rudolfa Čirča jeden poslanec, za Petra Kresáka traja poslanci, za Jána Mazáka 29 poslancov a za Jána Šikutu žiadny. Skutočnosť, že najviac hlasov dostal Ján Mazák, ktorý v roku 2006 opustil Ústavný súd pre kariéru, vypovedá tiež veľa. Napriek tomu je dobré, že do volieb šli, pretože tak možno aspoň porovnať ich kvalitu s expertmi, ktorých strana a vláda uprednostnili.
Debata o tom, ktorý prezident – či dosluhujúci, alebo novozvolený – nie je zbytočná, ale zbytočne zavádzajúca.
