Píše učiteľ dejepisu Branislav Kočan
V polovici funkčného obdobia vlády sa rozplývajú aj posledné ilúzie, že v školstve sa v tomto volebnom období naštartuje ozdravný proces. Vláda musí prísť s víziou, ktorá si získa minimálne podporu odbornej verejnosti.
Druhé výročie od nástupu vlády je príležitosťou opäť otvoriť programové vyhlásenie a pokúsiť sa o malú rekapituláciu predsavzatí. Pravda, treba sa vopred obrniť proti záplave amorfných floskúl a pripraviť sa, že pátranie po skutočných záväzkoch, ktorých splnenie sa dá objektívne posúdiť, nebude ľahké.
Rozpočtová mantra
Prinajmenšom v oblasti školstva sa programové vyhlásenie totiž hemží frázami ako „vláda bude venovať zvýšenú pozornosť“, „vláda sa sústredí“, „vláda prehodnotí“, „vláda zvýši dôraz“ či „vláda bude podporovať“. Pri konkrétnejších záväzkoch, ako „vláda vytvorí“, „vláda zrealizuje“, „vláda zabezpečí“ je dnes zrejmé, že v druhom polčase by musela vyvinúť nadľudské úsilie, aby ich aspoň sčasti naplnila.
Vláda totiž ani po dvoch rokoch neschválila základnú koncepciu reforiem a ďalšieho smerovania školstva. Správa ministra, nech je akokoľvek neambiciózna, sa zasekla v pripomienkovom konaní. Svedčí o rozpade jednoty vlády prinajmenšom v ponímaní dôležitosti investícií do vzdelania. Hraničná čiara prebieha medzi ministrom školstva na jednej strane a ministrom financií a premiérom na strane druhej. Vyčkávanie medzi dvoma nepriateľskými tábormi tak trocha pripomína obdobie čudnej vojny.
Čas pritom neúprosne beží a školstvo hlási ďalšie náznaky rozpadu. Učitelia sú frustrovaní a preťažení, rodičia nespokojní a bezmocní, žiaci ľahostajní. Medzinárodné hodnotenia našich žiakov majú klesajúcu tendenciu, kvalita vysokých škôl nadnárodné porovnanie ani neznesie, veda a výskum živoria. Školstvo až pridlho bežalo na zotrvačník, ktorý sa teraz spomaľuje.
