Začnem osobne. Čas: jar 1945. So svojou mamou som prežíval nevinný vek: mal som vtedy desať mesiacov. Môj otec sa po potlačení SNP skrýval u maďarských sedliakov kdesi na Žitnom ostrove a mňa s mamou a babičkou stihol odpratať z Bratislavy do bezpečia: k príbuzným v Liptovskom Mikuláši. Nazdával sa, že tam budeme v bezpečí.
Ale neboli sme. O mesto sa niekoľko týždňov tvrdo bojovalo. Československý armádny zbor a Červená armáda zaútočili na Nemcov, tí ustúpili, potom Mikuláš opäť dobyli späť, až napokon zničené mesto 4. apríla definitívne vypratali. Ja si to, pravdaže, nepamätám, ale moju mamu ešte dlho prenasledovali úzkostné sny.
