KNIHA TÝŽDŇA / TĚLO
Taliansky spisovateľ Paulo Giordano napísal román o vojakoch v Afganistane, ktorí svoje najväčšie zápasy bojujú mimo frontovej línie
Na vojenskej základni v Afganistane nie je nič len prach. Žltý a lepkavý. Je ho toľko, že sa doň v kanadách zaboríte až po členky. Keď si ho oprášite z uniformy, chvíľu víri vo vzduchu a potom si zase sadne na rovnaké miesto. Tak opísal taliansky spisovateľ Paulo Giordano prostredie svojho druhého románu Tělo (Odeon).
V tomto prachu obchádza lekár Alessandro Egitto vojakov a kontroluje ich zdravotný stav. Na základni Faráh v juhozápadnom Afganistane sa nestará len o ich telá. Viac práce mu zaberie starostlivosť o psychiku vojakov. Navyše sa trápi aj so svojou vlastnou, pre ktorú buduje bezpečné hranice pomocou liekov. Po malej rodinnej vojne ušiel do Afganistanu, aby tam na všetko zabudol. Útekom však nič nevyriešil a uprostred ničoho sa obklopil ľuďmi, ktorí doma viedli veľmi podobné zápasy ako on.
Kto je hlavným hrdinom?
Hoci Egitto má k hlavnej postave asi najbližšie, Giordano necháva na čitateľovi, aby si svoju hlavnú postavu vybral sám. Nenúti mu pohľad jednej osoby. Pre neho samotného je hlavnou postavou každý vojak od outsidera cez provokatéra až po sexuálneho maniaka. Všetky tieto výrazné osobnosti spája do celku, ktorý nedrží pokope len rovnaká uniforma či spoločná úloha. Navyše, neobchádza ani ženy, z ktorých niektoré v ničom nezaostávajú za svojimi mužskými kolegami a spolu s nimi bojujú v Afganistane. Tie ostatné sú odkázané na to, aby v ďalekom a na prvý pohľad bezpečnom domove čakali na svojich synov, bratov, manželov či milencov.
Giordano postupne odkrýva príbehy všetkých svojich postáv, ich pokrivené vzťahy, každodenné zápasy a trápenia. Robí tak cez prach Afganistanu a strach o vlastný život. „Tu sa nedá nič zlepšiť. Keď dáme pár vecí do poriadku a odídeme odtiaľto, bude všade zas rovnaký bordel ako predtým. Vaším cieľom je vrátiť sa domov. Keď sa vrátite domov, bude vaša misia úspešná.“
Po prvom románe Osamelosť prvočísel (Odeon 2009), ktorý sa stal medzinárodným bestsellerom, si Giordano zvolil náročnú tému. Predstavuje ju hneď na začiatku v citáte z románu Ericha Maria Remarqua Na západe nič nové a vedie ňou čitateľa až po poslednú vetu celej knihy. Cieľom však nie je protivojnový manifest ani nazeranie na vojnu optikou dobra a zla. Jediné, čo Giordana zaujíma, je otázka viny. Tej, ktorú si so sebou nesieme a ktorú si musíme priznať, či už na fronte, alebo mimo neho. Viny, pred ktorou neutečieme, ani keď sa obklopíme zbraňami a obrnenými vozidlami. Pretože trest je tým, čo bude nasledovať bez ohľadu na to, kde sa pred ním skryjeme.
Telo ako protiklad vôle
Druhá veľká téma sa ukrýva už v samotnom názve knihy. Giordano telo stavia do protikladu k vôli, ktorá dominuje v životoch vojakov, až kým neopustia hranice predošlých dní, aby ju potlačili a hovorili už len jedným hlasom tela – všetci rovnako, kolektívne.
Telo je tiež symbolom zmeny, straty istôt, nepohodlia, strachu a potreby lásky. Je však aj výsledkom týchto zmien, ktoré tvoria samotnú štruktúru ľudského života. Telo je totiž to, na čo sa obmedzíme, keď sa zbavíme našej identity a budeme sa správať len ako stroje poslúchajúce na povel. Aj preto sa samotná telesnosť vznáša nad každou aktivitou vojakov. Prenasleduje ich od prvých dní až po tie posledné, keď je telo pri útoku roztrhané na kusy tak, že ho už nemožno poskladať späť.
Giordano smrťou čitateľa dojíma, avšak robí to úsporne a prosto, bez zbytočných slov a pátosu. Postupne pritom odkrýva aj nasledujúce dni tých, čo prežili a ktorých táto smrť nevyhnutne poznamenala. Zmenu tu svojím spôsobom symbolizuje dážď, ktorý sa spustí po ich návrate. Prach sa premení na bahnitú kašu, ktorá sa rozlieva až k hlavnej bráne vojenskej základne. Pre vojakov je to krutý a cynický výcvik, aby mohli pokračovať v bežnom pozemskom živote. „Niekto zomrie, ale ten, kto zostal nažive, si musí vyhrnúť rukávy, postarať sa, aby zostal v suchu.“
Prvý úspech nebol náhodný
Po Osamelosti prvočísel čakala kritika aj Giordanovi čitatelia na knihu, ktorá by sa jej aspoň sčasti vyrovnala. Giordano Telom ukázal, že úspech tej prvej nebola náhoda. Kým v Osamelosti prvočísel prevládala melanchólia, smútok a príbeh o slabostiach človeka, vo svojej druhej knihe išiel Giordano ešte ďalej. Až na hranicu tela a mysle, kde človek musí bojovať sám so sebou. Tam, kde naráža na vlastnú vnútornú silu, o ktorej ani sám nevedel. A to všetko sa deje vo svete, kde sa nestačí správať hrdinsky na to, aby sa z človeka stal hrdina.
Giordano tak opäť napísal román s príbehom, na ktorý sa dá len ťažko zabudnúť. Pohltí a vtiahne vás do situácií, z ktorých mnohé vám môžu byť veľmi povedomé. A to nemusíte ani absolvovať vojenskú službu. Možno sa dokonca v niektorej postave sami nájdete. Presne to robí Giordanovu knihu výnimočným, no miestami osobne ťažkým dielom. Tým kľúčom je blízkosť k obyčajnému človeku. Tomu, ktorý každý deň robí len to, čo je v jeho silách.