Nemáme v tom jasno, ani čo to je, na čo to je, či sa im treba klaňať, alebo si ich iba pamätať, a sú tam len preto zapichnuté v zemi, aby sme si spomenuli, keď na ne zabudneme.
Ako Marek Čulen, ktorého nadživotná bronzová postava s dobovým gestom pózuje pred Úradom vlády. Už nevieme, čo bol zač (komunistický politik 1887 – 1957), či sa vláda k nemu hlási, alebo nie. Teda nedištancuje sa, pretože tam stojí. To však neprekvapuje. No aké budú nové širšie vzťahy s budúcim novým pamätníkom nežnej revolúcie obďaleč na Námestí slobody, keď komunisti nielen hlásali, ale aj konali krvavým zúčtovaním po boľševicky s každým, kto nejde s nimi.
A o čom bude? Pocit hnusu z nových čias straty istôt socializmu aj šťastie zo slobody? Bude to dvojpamätník Hnusu a Šťastia? Na máločom je zreteľná naša bezradnosť, koho zbožňovať, na koho sa obracať pre inšpiráciu či ako na nasledovaniahodný vzor správania, morálky, cti, hrdinstva. Keď sme toho skutočne vybojovali pramálo. Generáli Golian a Viest? Sotva.
Dvojpamätníky vztyčovali v antike, sú to hermovky. Pôvodne kôl s hlavou boha Herma. Od 6. storočia pred n. l. je to mramorový (bronzový) hranol s vysekanou hlavou a genitáliami, telo bol štvorhranný stĺp. Hermovky stáli na nárožiach ulíc a križovatiek ciest. Pred vyplávaním aténskych lodí proti Sicílii (415 pred n. l.) niekto zhanobil hermy poodrážaním pohlaví. Podozrenie padlo na vodcu Alkibiadesa, Periklovho chovanca, za bezbožnosť ho súdili. Zrejme šlo o čin nepriateľskej oligarchickej strany.
