Píše Patrik Dubovský, pracoval v ÚPN
Aj keď od zásahu komunistického režimu proti mužským reholiam uplynuli desaťročia, tieň „oceľovej päste“ komunizmu nad cirkvou ešte stále visí.
Trinásty apríl – Deň nespravodlivo stíhaných patrí k tým „mladším“ pamätným dňom na Slovensku. Jeho pôvod je v takzvanej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď komandá komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ozbrojených čiat robotníkov - takzvaných Ľudových milícií, ZNB a aparátnikov KSČ zlikvidovali v ČSR celú mužskú rehoľnú štruktúru – na Slovensku počas troch týždňov bezmála sto kláštorov šestnásť mužských rádov s vyše tisíc rehoľníkmi.
Akciu koordinoval ÚV KSČ, na Slovensku riadil Slovenský úrad pre veci cirkevné vtedy na čele s Gustávom Husákom. Likvidáciu vykonala ŠtB pod krycím označením Akcia K – kláštory. Rehoľníkov pozvážali do piatich sústreďovacích kláštorov – väzníc. Budovy kláštorov poštátnili, majetok, knižnice, archívy, umelecké a liturgické predmety a peniaze zhabali.
Mnohé z toho rozkradli, zničili, odviezli do zberu, tisíce kníh a archívnych dokumentov zhnili alebo nahádzané na kopách ich zničili hlodavce. Išlo o kultúrnu spúšť porovnateľnú hádam len s nacistickými praktikami či čínskou maoistickou kultúrnou revolúciou.
