Píše politológ Michal Cirner
KDH je najstabilnejšia ponovembrová politická strana. Jeho voličská podpora síce stagnuje, ale dokáže sa dohodnúť takmer s hocikým a medzi iným stranami je oň záujem.
Slovenská politická scéna polarizovala verejnosť za posledné štvrťstoročie niekoľkými konfliktnými líniami. Najvýraznejším predstaviteľom sporu konzervativizmus verzus liberalizmus je KDH.
Napriek rečiam o dogmatických černokňažníkoch so stredovekým myslením v KDH, ktorí nerozumejú súčasnosti a tvrdo obhajujú konzervatívne zásady, je tu v nezmenenej podobe oveľa dlhšie ako všetky ponovembrové strany, a to prakticky od novembra 1989.
KDH vyčítajú skostnatenosť a neústupnosť, no slúži mu ku cti, že vôbec nebolo strnulé, naopak bolo neoblomné ku komunizmu a jeho rezíduám, nekompromisné voči Mečiarovi a proreformné pri transformácii krajiny na demokratické pomery.
Temnejšou stránkou je zdanlivo mäkšia forma nacionalizmu, ktorá sa od Slotovej SNS odlišovala naozaj iba jazykom a pri niektorých témach sa dokázateľne v parlamente podporovali. Pre poriadok treba dodať, že napríklad zákon o zásluhách Andreja Hlinku v roku 2007 schválilo až 94 poslancov zo 134 prítomných. Okrem Smeru, SNS, HZDS a KDH hlasovalo proti len šesť poslancov SDKÚ a vtedajšia SMK.
