KNIHA TÝŽDŇA / VYHOŠTĚNÁ SMRT
Blízkosť v posledných chvíľach a rozhovory považuje Šiklová za to podstatné a najlepšie, čo môžeme urobiť pre odchádzajúceho a aj pre seba
Pred niekoľkými týždňami sme pochovali dedka. Všetko bolo rovnaké ako na dedinských pohreboch, ktoré som si pamätala z detstva. Veľa sa hovorilo ovečkách, málo o dedovi. Zmenili sa len dve veci: muži, ktorí v bielych rukavičkách niesli rakvu, neboli z rodiny. A na rakvu sme nehodili hrudu hliny, ale pripravené lupienky ruží, ktoré sa ticho zniesli na dno jamy. Žiadny prenikavý a nekompromisný zvuk padajúceho kamenia, ktorý – ako si spomínam – pretŕhal hrádzu zadržiavaného smútku a nárekov.
„Zvuk padající hlíny nám říká, že je ten člověk už zasypaný. Je pryč, mimo nás,“ píše v knihe Vyhoštěná smrt (Kalich) česká sociologička, pedagogička a publicistka Jiřina Šiklová (1935). „Když se vynáší rakev, má se s ní také třikrát klepnout o práh, aby zemřelý vědel, že ze svého domu odchází. Z podobného důvodu majú všichni blízcí i sousedé přihodit hrst či lopatku hlíny na rakev, která je spouštěna do hrobu.“
Otvorene a zasvätene
Jiřina Šiklová o smrti na rozdiel od nás píše a hovorí často a otvorene. Podľa jej slov sa venuje témam, ktoré ju v tom-ktorom veku a životnom období prirodzene sprevádzajú a vďaka tomu píše nielen erudovane, ale aj zasvätene a citlivo
Úvod do každej kapitoly tejto útlej knižky formulovala ako fiktívny rozhovor dvoch žien, rozhovor o smrti, odchádzaní, spomienku na minulosť či polemiku o tom, čo je vhodné a čo nevhodné urobiť v konkrétnej situácii v čase, keď odchádza niekto blízky. „Máš už napsanou závěť? Čeho sa bojíš při představě vlastní smrti? Pamatuješ, když babička umírala, byli jsme u ní skoro všichni. Co bys dětem řekla, kdyby se tě třeba ptali, jestli věříš v posmrtný život nebo život na nebesích? Není to patologické mluvit o smrti, dokud člověk ještě žije?“ pýta sa raz jedna, raz druhá neznáma žena, no na otázky odpovedá Šiklová formou vlastných úvah.
Kniha je plná historických súvislostí a filozofických exkurzov, no práve vďaka týmto osobným rozhovorom a konkrétnym situáciám, v ktorých sa diskutujúce ženy ocitajú, nás autorka zámerne a nemilosrdne ponecháva v realite, ktorú sa často snažíme obísť. „Smrt jsme tzv. civilizovaně vytěsnili ze svých životů. Má proběhnout někde v nemocničních hygienických podmínkách. Když chce někdo starý o smrti vážně mluvit, většinou ho mladší odbudou mávnutím ruky: Dej pokoj, ty tady budeš do sta. Místo rozhovoru o věcech, které se mu honí hlavou a o kterých se potřebuje starý člověk nějak rozpovídat, zalepí se mu pusa takovou banalitou. V téhle knize jsem chtěla některé věci kolem lidského umírání a vztahu umírající – pozůstalí dostat zpátky do lidských rozhovorů, odkud naivně vymizely.“
Starí rodičia strácajú autoritu
Moderný štát a dostupná zdravotná starostlivosť síce pridali ľuďom niekoľko rokov života navyše, no zároveň dôchodkový systém a väčšie možnosti samostatného bývania spôsobili, že ľudia tieto roky prežívajú zväčša v samote. Izolovaní v domovoch dôchodcov, v centrách paliatívnej starostlivosti, sami vo vlastných bytoch s jednoduchým telefónom pri posteli, ďaleko od vlastných detí, vnúčat, susedov. Základom dnešnej spoločnosti a vysnívanou métou ľudí je nezávislosť a samostatnosť, trojgeneračné rodiny žijúce pod jednou strechou sú najmä v mestách výnimkou. Starí rodičia strácajú autoritu, ktorú im v minulosti prirodzene zaisťovala sociálna závislosť potomkov.
K starým rodičom sa dnes chodí občas na návštevu, deti ich nevidia v kritických situáciách, v bolestiach, nevidia ich chradnúť a odchádzať, deti nepomáhajú pri starostlivosti o nich. Ochraňujeme ich pred smrťou, nevodíme ich na geriatrické oddelenia ani na pohreby. Na rozhovory o smrti nie je čas ani priestor, dokonca ani s tými, u ktorých o jej blízkosti nepochybujeme. Smrť je síce prítomná v médiách, no má väčšinou formu tragickú, násilnú, neprirodzenú - zobrazovať prirodzenú smrť a hovoriť o nej je paradoxne nežiaduce a zriedkavé.
Blízkosť v posledných chvíľach a rozhovory považuje Šiklová za to podstatné a najlepšie, čo môžeme urobiť pre odchádzajúceho a aj pre seba. Byť prítomný aj v terminálnom štádiu, keď sa zdá, že už dotyčný nevníma. Nájsť si preňho čas, ktorý by potom mohol nám samotným chýbať a byť príčinou výčitiek. Nechať ho hovoriť o krivdách, ktoré sám spôsobil aj o ranách, ktoré dostal, o pekných aj bolestných spomienkach z detstva, uzavrieť staré spory, povedať to, o čom sa celý život bál hovoriť.
„Nechat umírajícího mluvit znamená nechat ho dodatečně stylizovat svůj vlastní život.“ pripomína Šiklová. Umierajúci má právo na monológ, má právo udalosti vysvetľovať a aj skresľovať. Má poslednú možnosť povedať, ako on sám seba chce vidieť, a má právo na vlastnú interpretáciu svojho života. Jediné a zásadné, čo k tomu potrebuje, je prítomnosť niekoho blízkeho. Nie vyškoleného s lekárskym diplomom, ale skutočne blízkeho.
