Po robote na poli sedeli sme s bratom a s partiou seniorov z rodiny. Muselo to prísť. Ešte skôr, ako guľáš vychladol, zaznelo: v minulosti bol chlieb lepší. A väčší. Nedalo sa nezamazať, keď ho ako deti jedli s lekvárom, pretože šírka krajca bola väčšia ako priemer hlavy desaťročného fagana z čias pred Černobyľom.
„V minulosti bolo všetko lepšie,“ povedal som.
Po tomto vyhlásení ostalo zmätené ticho. Už aby bola budúcnosť, aby tá hrozná prítomnosť bola konečne minulosťou a mohli by sme sa z nej konečne tešiť. Dnes je všetko lepšie ako zajtra.
Hoci v jedno tohtotýždňové ráno v rozhlasovom éteri to tak nevyzeralo. Pol ôsmej, moderátor avizuje, že v rannej šou príde reč aj na vážne témy. Vážne. Znel tak tragicky, akoby mu práve umrela čivava.
