Píše Konštantín Čikovský (1972),
zástupca šéfredaktora SME
Liberáli, ľudia vidiaci svet ako ja, dostali v tej našej slovenskej kultúrnej vojne minulý mesiac dvakrát za sebou solídnu nakladačku.
Prvý raz sme sa s úžasom prizerali oznámeniu, že v ústave sa bude písať, čo presne je manželstvo. Aby bolo jasné, že homosexuáli sa majú držať bokom. Druhý raz nám došlo, ako sme na tom, keď v prvom kole prezidentských volieb získali kandidáti, ktorým sa ten ústavný nápad zdal o. k., prvé tri miesta a spolu fakticky štyri pätiny hlasov.
Ak je nám kultúrna vojna svätá, nemali by sme tento debakel zľahčovať tým, že Fico a Kiska sú v tom skôr oportunisti a len si spočítali, že bez katolíkov sa tu voľby vyhrať nedajú. V skutočnosti nevieme, čo majú v hlave a hlavne nás do toho nič.
Za zapamätanie stojí, že ak na súčasnom Slovensku na ľudí pritlačíte, aby sa vyjadrili, kde v kultúrnej vojne („hodnotových otázkach") stoja, vyberú si konzervatívnejších politikov. Námietka, že ľudia si nevyberajú politikov podľa ich „hodnotových postojov", len úspešní politici uverili, že väčšina je konzervatívna, dáva zmysel.
No v konečnom dôsledku to znova len znamená, že ak sa liberálni a konzervatívni bojovníci na Slovensku pobijú o priazeň neangažovanej väčšiny, oveľa viac hlasov získajú konzervatívci.
Tichá, nepriznaná, pretože nekorektná reakcia mnohých ľudí ako ja na to je, že s tými konzervatívcami musíme vybabrať inak. Veríme, že my sme pokrok, preto môžeme v prospech našej veci využiť, že v médiách, Bratislave a Bruseli sme určite vplyvnejší. Problém nie je len v tom, že trápnosť nás ubíja už v sekunde, keď sa pristihneme, že takto niekedy uvažujeme. A ešte to je aj neefektívna stratégia. Ak sa médiá a inštitúcie naozaj zmenia na bojové polia „hodnotovej" vojny, je len otázkou času, kedy aj v nich získajú prevahu konzervatívci.
