Píše Edward Lucas,
redaktor britského týždenníka The Economist
Ďaleko v plochej a nevýraznej krajine východnej Ukrajiny sa až príliš pravdepodobne črtajú kontúry tretej svetovej vojny.
Burcovaní kremeľským propagandistickým strojom a vedení ruským vojenským spravodajstvom tu ozbrojení muži napádajú policajné stanice a strhávajú ukrajinské vlajky.
Neničia len vlastnú nesolventnú, zle riadenú a sužovanú krajinu, ale aj povojnové usporiadanie, vďaka ktorému bola väčšina Európy desaťročia slobodná a v bezpečí.
Príbeh surovej sily
Vladimir Putin mieri na srdce Západu. Jeho cieľom je naša neschopnosť spolupracovať so spojencami na obrane pred spoločnými hrozbami. Je hlboko znepokojujúcim faktom, že udalosti posledných mesiacov – ruská anexia Krymu a potlačovanie opozície na Ukrajine – ukázali, že Západ je rozdelený, ponížený a bezmocný.
Už onedlho budeme čeliť mrazivej voľbe. Môžeme si zvoliť možnosť, že sa vzdáme zodpovednosti za ochranu Ukrajiny a pobaltských štátov, ktoré sa takmer isto stanú ďalším Putinovým cieľom, pred ďalším ruským vpádom. Alebo môžeme urobiť posledný zúfalý pokus o odradenie Ruska od jeho ďalších imperiálnych ambícií.
Ak si predsa len vyberieme odpor, budeme riskovať desivú vojenskú eskaláciu, čo by nás - a nemyslím, že preháňam - mohlo priviesť na pokraj nukleárnej vojny. Putin to vie. A verí, že si vyberieme kapituláciu. Pretože skutočný príbeh, ktorý sa odohráva na Ukrajine, nie je o tom, či táto krajina podpíše dohodu o voľnom obchode s Bruselom, alebo dostane plyn z Moskvy.
Je to príbeh surovej sily. Je to príbeh o tom, či Putinovo Rusko – gaunerský štát na prahu Európy – môže držať svojich susedov ako rukojemníkov a či máme vôľu tomu odporovať. Zatiaľ je odpoveď na prvú otázku áno a na druhú bezútešné nie.