Píše historik Adam Hudek z Historického ústavu SAV
Po federalizácii susednej krajiny volá prezident, ktorého vlastná krajina sa vyznačuje striktne centralizovanou vládnou mocou. V Rusku sa nespokojnosť rôznych menšín nikdy neriešila decentralizáciou, ale brutálnymi opatreniami vládnej moci.
V septembri roku 1939 červená armáda, súčasne s tou nemeckou, vpadla do Poľska a začala obsadzovať jeho územie.
Sovietske vedenie vysvetlilo svoje aktivity v diplomatickej nóte, ktorá tvrdila, že Poľsko sa stalo priestorom pre rôzne typy „nebezpečných akcií a prekvapení“, ktoré ohrozujú bezpečnosť ZSSR. Navyše sovietska vláda sa nemôže nečinne prizerať skutočnosti, že bezbranní Ukrajinci a Bielorusi sú ponechaní svojmu osudu.
Ako vidno, stačia len drobné zmeny v názvoch a podobnosť s oficiálnym zdôvodnením ruského obsadenia Krymu a možno aj ďalších častí ukrajinského územia je až zarážajúca.
Súčasné Rusko síce nemožno stotožňovať so Sovietskym zväzom ani s cárskym samoderžavím, no nedá sa poprieť, že niektoré vzorce konania a uvažovania moskovských vládcov majú veľmi dlhú tradíciu.
Je preto veľmi užitočné aj aktuálne kroky Vladimira Putina vnímať z hľadiska tradičných ruských imperiálnych cieľov a obľúbených politík používaných na ich dosiahnutie.
Výstižným príkladom je aj požiadavka na federalizáciu Ukrajiny. Ako pripomínajú niektorí komentátori a analytici, je to oprávnený a logický návrh.
Áno, samozrejme, sama osebe je to legitímna požiadavka. Údiv by však malo vzbudzovať, že po federalizácii cudzej krajiny volá práve Rusko, ktoré sa od čias cárskeho absolutizmu, komunistického „demokratického centralizmu“ ZSSR až po putinovský prezidentský systém vyznačuje striktne centralizovanou vládnou mocou.
