Píše Timothy Garton Ash (1955),
profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite.
Povedzte mi, čo vidíte na Ukrajine a ja vám poviem, kto ste. Ukrajinská kríza je politický Rorschachov test nielen pre jednotlivcov, ale pre celé štáty.
Jeho výsledky nie sú pre Západ povzbudzujúce. Ukázalo sa totiž, že Vladimir Putin má po svete viac obdivovateľov, ako ste mohli očakávať u človeka, ktorý používa neosovietsku kombináciu násilia a veľkých lží, aby rozdelil susediaci suverénny štát.
Čo sa na tom nemôže páčiť?
Keď hovorím o obdivovateľoch, nemyslím len vlády Venezuely a Sýrie, dvoch najhlasnejších podporovateľov. Ruský prezident zbiera aj tichú podporu či dokonca tichý potlesk od niektorých najdôležitejších rozvíjajúcich sa mocností sveta ako Čína či India.
Počas mojej nedávnej návštevy Číny sa ma často pýtali, čo sa deje na Ukrajine a ja som sa na oplátku pýtal na postoj Číny. Necíti sa krajina, ktorá tak konzistentne obhajovala princíp rešpektovania suverenity a teritoriálnej integrity existujúcich štátov (bývalá Juhoslávia, Irak) a ktorá sama mala niekoľko perspektívnych Krymov (Sin-Ťiang, Tibet), nesvoja z toho, že si Rusko jednoducho uchmatlo kus susednej krajiny?
Odpoveď? Bolo tu isté znepokojenie, ale Ukrajina je veľmi ďaleko a, pravdupovediac, pre Čínu pozitíva prevažujú nad negatívami. Spojené štáty budú mať ďalšie strategické rozptýlenie (po al-Káide, Afganistane a Iraku), ktoré bude prekážať ich ázijsko-pacifickému „pivotu“, a odvrátia pozornosť od Číny. Vzhľadom na chladné prijatie Západom bude Rusko závislejšie od dobrých vzťahov s Pekingom.
Čo sa týka Ukrajiny, je na tom pre export zbraní do Číny podobne: to je dôvod prečo nové ukrajinské úrady už potichu uistili Čínu, že to, že Peking neodsúdil anexiu Krymu, budúce vzťahy oboch krajín neovplyvní. Čo sa na tom nemôže páčiť?
