Píše Charles Lane,
redaktor denníka The Washington Post
Potom, čo 17. apríla skonal spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Gabriel García Márquez, dostalo sa mu pochvaly aj od hláv štátov.
„Svet stratil jedného z najväčších vizionárskych spisovateľov – a v mladosti jedného z mojich najobľúbenejších autorov,“ povedal Barack Obama.
Autora románu Sto rokov samoty nazval reprezentantom a hlasom ľudí oboch Amerík. Juan Manuel Santos, prezident Márquezovej rodnej krajiny, ho vyzdvihol ako „najväčšieho Kolumbijčana všetkých čias“.
Mimo hry
Márquezov nekrológ, ktorý by som si prečítal najradšej, ale už nevznikne, pretože jeho autorom by bol kubánsky básnik Heberto Padilla, ktorý nás opustil pred štrnástimi rokmi. Nebol nikto kvalifikovanejší, kto by posúdil podivnú zmes literárnej nádhery a politickej hniloby, ktorá charakterizovala Márquezovu dlhú kariéru.
V roku 1968, rok po vydaní Sto rokov samoty, ktoré vyniesli spisovateľa na vrchol slávy, vydal Padilla zbierku básní nazvanú Mimo hry, ktorú kubánske úrady najprv povolili a dokonca chválili aj napriek tomu, že medzi riadkami protestoval proti kontrole myslenia, ktorá dusila Kubu od Castrovej revolúcie v roku 1959.
Ale inštrukcie sa zmenili: Castrov režim nakoniec proti Padillovi a podobne zmýšľajúcim intelektuálom začal kampaň, ktorá vyvrcholila v roku 1971, keď agenti tajnej polície básnika zatkli, zhabali mu rukopisy a podrobili ho mesiac trvajúcim výsluchom.
Objavil sa len, aby pred kolegami spisovateľmi urobil sebakritiku a povedal, že bol „nespravodlivý a nevďačný Fidelovi, preto nikdy neustane v pokání.“ Medzi kontrarevolucionárov zaplietol kolegov a dokonca aj svoju manželku.
