Píše Matúš Halás,
prednáša v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov
Úvodné hodiny medzinárodných vzťahov sa väčšinou začínajú vysvetľovaním realistického pohľadu. Nie preto, že je to najlepšie, najpoužívanejšie alebo najstaršie známe vysvetlenie, ale preto, lebo je najjednoduchšie.
Tento mechanický strojček, ktorého fungovanie sa riadi jedine faktorom moci, pochopí naozaj každý. Problém nastáva, keď sa odmietame posunúť ďalej a svet okolo nás ustavične zjednodušujeme tak, aby vyhovoval len tomuto pohľadu.
Strojčeky v našich hlavách
Európu naozaj dlhé stáročia charakterizovali najmä neustále vojny a nič nevysvetlí ozbrojený konflikt lepšie než práve realistická logika. Zabíjanie je pomerne priamočiara činnosť, v ktorej nie je priveľa priestoru a času na zbytočné filozofovanie. Od čias Ľudovíta XIV. a Petra Veľkého sa však svet predsa len trochu zmenil a niektoré mechanické poučky tak prestali plniť svoju každodennú funkciu.
To, čo majú ľudia v hlavách, sa stalo omnoho dôležitejším než to, aký kyjak držia v ruke alebo koľko grošov skrývajú vo vrecku. Vojny sa začali viesť kvôli národu, pre krajšie zajtrajšky alebo demokraciu.
Tí šikovnejší však zároveň pochopili, že vojnu viesť vôbec nemusia, ak dokážu zmeniť to, čo majú vo svojich hlavách. Európa je paradoxne v tomto veľmi učenlivá. Poliaci, Česi alebo Francúzi by si po druhej svetovej vojne asi nepovedali, že o 60 rokov budú Nemci ich kamarátmi do dažďa.
