Píše politológ Radoslav Štefančík
Každý problém treba nechať vyhniť. Hovoril si zrejme svojho času Mikuláš Dzurinda pri škandáloch ohrozujúcich stabilitu oboch jeho vlád. A celkom sa mu darilo. Ľudia majú predsa krátku pamäť a časom problém pustia z hlavy. Prípadne sa objaví ďalší, ktorý zakryje ten predchádzajúci.
Ak si terajší šéf SDKÚ od svojho straníckeho predchodcu osvojil nejakú politickú stratégiu, tak umenie nechať problém vyhniť je jednou z nich. Lenže v prípade prehraných prezidentských volieb nejde len o Pavla Freša, keďže po zverejnení výsledkov ani zvyšné dve strany bývalej Ľudovej platformy neboli schopné prejsť hlbšou sebareflexiou. Odchod neúspešného kandidáta z postu šéfa poslaneckého klubu KDH skutočne nestačí.
Uplynulého jeden a pol mesiaca od konania prvého kola volieb hlavy štátu pritom predstavuje dostatočné dlhé obdobie na získanie poznania, že tri percentá pre kandidáta Pavla Hrušovského neboli vyjadrením nedôvery len samotnému kandidátovi, ale personálnej politike všetkých troch pravicových subjektov.
KDH a Mostu stačia skalní
Očakávať sebareflexiu od súčasného šéfa KDH patrí skutočne do kategórie sci-fi. Hoci Ján Figeľ dlhodobo pôsobí ako lepidlo na škandály, doteraz neprejavil ani len náznak zmyslu pre politickú zodpovednosť za osobné alebo stranícke zlyhania. Pritom výmena vedenia by kresťanským demokratom pred eurovoľbami len prospela. A to nielen kvôli Hrušovského porážke, ale aj pre nevydarené registrované partnerstvo so Smerom pred prezidentskými voľbami.
