Čítam v novinách, že pre Rusov by bol 9. máj, Deň víťazstva, najvhodnejším termínom na obsadenie východnej časti Ukrajiny, lebo veľká časť Rusov ešte aj v súčasnosti prežíva tento deň euforicky a takýto „čin“ by im prinavrátil pocity z májových dní roku 1945.
Je to zarážajúce, hovorím si a napadne mi román G. Márqueza Kronika vopred ohlásenej smrti.
Pravda, medzi dvoma príbehmi je mimoriadne veľa rozdielov, ale hlavný psychologický moment je otrasný. Angelu Vicariovú manžel po svadobnej noci vráti rodičom, lebo dievča už nebolo pannou. A Angelini dvaja bratia sa rozhodnú pomstiť potupu, ktorá postihla ich rodinu. V meste každý vie, kam idú, na čo sa chystajú, a predsa nikto nezakročí. Čo je nás do toho, hovoria ľudia. Stala sa krivda, treba vraždiť.
Presne tak ako podľa Putina na Ukrajine. Diskriminovali ruskú menšinu, tak treba napadnúť krajinu, hovorí pán Kremľa. A okrem toho vo východnej Ukrajine žije viac Rusov ako Ukrajincov. Tak ako na Kryme. Ale tam sme už urobili poriadok. No a čo sa stalo po obsadení Krymu? Nuž nič. Tak prečo by sme neurobili poriadok aj inde?
