Vladimira Putina (na kresbe Dmitrija Vrubela) čakajú v januári parlamentné voľby. REPROFOTO – ČTK/AP
Jeľcinovou najväčšou chybou bolo, že nevytvoril životaschopnú, neideologickú stranu, „stranu moci“, ktorá by jeho režimu bola oporou. Pravda, pokúsil sa o to v roku 1995, ale vojna v Čečensku vtedy od neho ruských demokratov odohnala. Jeho pokusy v tomto smere boli navyše dosť neohrabané.
Jeľcinovi sa nedarilo konsolidovať politickú podporu ešte z iných dôvodov, napríklad pre neochotu (alebo neschopnosť?) razantnejšie ovplyvňovať médiá. Pravdou však je, že transformácia prezidentskej kancelárie na stroj pre vzťahy s verejnosťou sa začala už za Jeľcina, keď Anatolij Čubajs riadil predvolebnú kampaň v roku 1996. Predtým Kremeľ nemal sebamenšiu predstavu, ako kontrolovať médiá, ktoré v mladej ruskej demokracii vyrastali ako huby po daždi. Dnešný Kremeľ naopak doslova preteká dômyselnými nápadmi ako tlač, rozhlas i televíziu kontrolovať a zastrašovať.
