Mám rád chvíle, keď po vystúpení v rakúskej strednej škole sedím v riaditeľni a diskutujem s herr direktorom. Hlavne okamih, keď odpoviem na otázku, koľko zarába slovenský učiteľ. Tvár oproti sa bleskovo zmení a zjaví sa na nej nechápavý, zmätený výraz. Črty stuhnú a ústa sa zaseknú uprostred vety. Akoby sa celé telo pokúšalo spracovať nepochopiteľnú informáciu zo sveta, ktorý sa zrazu zdá veľmi ďaleko, oveľa ďalej ako pred sekundou.
Doslova vidím, ako mozog kalkuluje, počíta a vedomie žasne. V tom zlomku sekundy väčšinou dodám, že životné náklady napríklad vo Welse sú už nižšie ako v Bratislave. Tento pán sa zmohol na jediné slovo: Netto? Tak som ho dorazil: Brutto…
Vtedy sa kŕč tela uvoľní, zmení sa na divoké krútenie hlavou a znejú výkriky: To je nemožné, neuveriteľné, hrozné!
Vzápätí musím vyvrátiť riaditeľovo presvedčenie, že sa u nás určite pripravuje generálny štrajk, odbory aj verejnosť sa búria a tento nehorázny stav sa isto čoskoro zmení. Nie, nie, nie.
Keď nedávno rakúska ministerka iba navrhla, že by sa malo rokovať o znížení rozpočtu na vzdelávanie, strhla sa celonárodná vlna odporu a nápad sa radšej už ani nespomína.
